a je to tu pači sa, článok,,Cajla II, Cajla II. Príbeh...

a je to tu pači sa, článok,,Cajla II,

Cajla II.

Príbeh o ľuďoch, príbehy ľudí, história tohto miesta, strach, nebezpečenstvo, rôzne pomluvy, zážitky.. Toto všetko sú veci, ktoré tím SGH vyhľadáva. Niečo čo nie je na prvý pohľad obyčajné, niečo, kde vstúpia len ľudia, ktorí sú nato pripravení. O akom mieste to vlastne píšem? Toto miesto sa nachádza v krásnom mestečku v blízkosti Bratislavy, v Pezinku. Je to miesto, ktoré sme už preskúmali, v ktorom sme už vyšetrovali a rozhodli sme sa toto miesto nav**viť znovu. Psychiatrická liečebňa nazývaná tiež,,Cajla,,, veľmi historické miesto a hlavne nebezpečne tajomné. Aby toto vyšetrovanie nebolo len také obyčajné, rozhodli sme sa, že zoberieme so sebou na akciu aj jednu našu fanúšičku z našej funpage crew. Vybrali sme si slečnu Dominiku, ktorá chcela ísť s nami vyšetrovať, bolo viacero záujemcov, ktorí by si to chceli s nami vyskúšať, no chceli sme len jedného človeka, tak sme sa rozhodli pre Dominiku. Vyberali sme z ľudí, ktorí mali napísať, prečo by sme si mali vybrať práve ich. Samozrejme sme Dominiku oboznámili s tým, že naše akcie nie sú sranda, niekedy to zvykne byť aj dosť nebezpečné. A tak sme sa tím SGH v zložení teamleadera Mateja Cícha, členov Baška Vachálková, Dávid Csóka, Marek Kocák, Martin Harmy Harmat + fanúšička Domnika, + kamarát Peter a Simon stretli, aby sme si naplánovali ako to celé bude prebiehať. Vzhľadom nato, že Cajla je obzvlásť v noci nebezpečná, nielen kôli rozpadajúcim sa stenám, ale aj kôli bezdomovcom a feťákom. Preto sme išli pre istotu viacerí. Bolo približne 20:00hod kedy sme prišli na Cajlu. Nachystali sme si všetky prístroje, no najskôr sme sa išli pozrieť, či sa v budovách nikto nenachádza. Na naše šťastie sa tam nachádzala partia ľudí, ktorí tam hrali prestrelku, oboznámili nás s tým, že maximálne za hodinu budú končiť, pre naše,,utajenie,, sme im oznámili, že natáčame dokument o psychiatrickej liečebni,Cajle. Zatiaľ sme sa len prechádzali a obzerali v akom stave sú budove, no poviem Vám, keď sme tam boli naposledy vyšetrovať, tak približne o 30% sú budovy v horšom katastrofickom stave. Postupne sa stmievalo a my sme išli k autám si všetko nachystať. Priznám sa, už ako sme prichádzali do lesa pri Cajlu, tak dvaja naši členovia zbadali pri Cajle dvoch malých diviakoch, čo nás teda moc nepotešilo, vzhľadom na nebezpečenstvo, ak by sa ukázala ich maminka. Všetci sme boli pri sebe a plánovali, ako bude vyšetrovanie prebiehať aby sme sa mohli rozdeliť na skupinky. (čo sme neskôr zistili, bola chyba, však čítajte a uvidíte prečo). Ako sa viac stmievalo, tak sa nám aj počasie zhoršovalo, pozreli sme si radary a smerom k Pezinku sa blížila neskutočná búrka, no zatiaľ nám tam len pofukovalo, čo nám moc neprekážalo. Chalani, čo tam hrali prestrelku, tak pomaly odchádzali, a tak sme mohli začať s vyšetrovaním, samozrejme od začiatku, ako sme vošli do,,brán,, bývalej psychiatrickej liečebni, sme všetko natáčali na kameru, prípadne na diktafón. Zo začiatku sa nám nikto nič neozýval, no nás to neodradilo a tak sme aj napriek silnejúcemu sa vetru nahrávali ďalej. Rozdelili sme sa na skupinky, po chvíli prišiel za nami Matej s druhou skupinkou a opýtal sa nás či sme to isté počuli čo oni. Nachádzali sme sa vo vnútri v budove, kde boli otvorené priestory aj smerom von. My sme nič nepočuli, oni že počuli ako keby niekto behal vonku okolo budov. Tak sme sa išli pozrieť,,radšej všetci,, von a nikto tam nebol. Tak sme sa znovu rozdelili na skupinky, no zrazu som ja Baška povedala členovi Dadovi, že počujem zvonku divné zvuky ako keby okolo budovy niekto chodil, tak sme utekali za Matejom a jeho druhou skupinkou, a vraveli sme mu, že už aj my sme niečo počuli, pomaly sme išli von, ako prvý išiel člen Marek, vyšiel cca 10m smerom von bližšie k lesu, ja Baška som bola hneď za Marekom, zrazu vidím ako sa zľakol a utekal smerom ku mne s výrazom ako keby videl smrť. Ja som sa tiež rozutekala smerom dnu narazila som už ani neviem do koho, tak som sa Mareka zľakla, povedal nám, že počul hlasné krochkanie a kroky smerujúce k nemu, tak chalani vybehli von a začali smerom do lesa hádzať ťažké kamene a vydávali zvuky diviakovi odstrašujúce. Matej mal aj pre istotu kas*r na divú zver, ako som tak počula, tak aj ja som zaznamenala ten zvuk krochkania, dosť som sa zľakla, do toho sa ešte viac rozfúkalo, začalo hrozne pršať, z toho lesa išiel väčší strach ako zo samotnej Cajly. Chvíľku sme čakali či sa náhodou neobjaví pri nás diviak, čo by bolo dosť nebezpečné, keďže v blízkosti mala určité malé diviaky, ktoré sme zazreli pri príchode na Cajlu. Tak sme najskôr ostali všetci pokope a tak sme vyšetrovali, nahrávali.. Išli sme na druhé poschodie, hneď v druhej budove, začali sme nahrávať na diktafón, zrazu sme voľným uchom započuli ženský hlas, nedalo sa presne identifikovať, čo to mohlo byť ale bolo to zreteľné, a dosť hlasné, čo sme viacerí započuli. Keďže tá budova bola na pokraji zrútenia sa, zišli sme dole a znovu sme sa rozdelili na skupinky. Nič zvláštne sme nenahrali, tak sme sa rozhodli ísť smerom hlbšie do lesa, do ďalšej budovy, ktorá je ďalej vzdialená. Už ako sme prešli ďalej, hrozne fúkalo, pršalo, divné zvuky išli z lesa, obloha bola neskutočne červená, vedela som, že búrka ktorú som zahliadla pred vyšetrovaním na radare, nás zastihla. Ako sme išli ďalej, povedala som všetkým že ja Baška, do tých ďalších budov odmietam ísť. Po prvé môže tam byť ten diviak alebo iná zver, môže sa to tam zrútiť, keďže strašne fúkalo, proste som vážne nemala dobrý pocit, keď chceli ísť do tej tretej budovy hlbšie v lese. Už aj kvôli bezpečnosti, predsa len sme mali so sebou aj fanúšičku, ktorá si to chcela s nami vyskúšať. Všetci našťastie súhlasili, a tak sme išli ešte raz vyšetrovať do tých prvých budov. Rozdelili sme sa znovu na skupinky, bolo dosť zaujímavé, koľko papierov z čias roku 1897 napríklad tam boli, boli tam záznamy pacientov, aké diagnózy mali, proste veľmi veľa tam toho bolo, čo sme sa o nich mohli dozvedieť. Chvíľu sme tam skúsili nahrať, no nič sme nezapočuli. Po chvíli sme sa znovu rozdelili na skupiny. Neprešlo ani 5-10minút, zrazu som počula neskutočné výkriky nejakej ženy, tie výkriky boli skôr z lesa. Utekali sme rýchlo k autám, a zrazu všetci počuli tie ženské výkriky, vážne bol to strašne hlasný zvuk. Neskutočne pršalo, fúkalo, nedalo sa poriadne ani nahrávať. Keď sme prišli k autám, tak sme si všimli, že ďalej od nás smerom hore do lesa, po takej cestičke, je nejaké svetlo, videli sme ako keby tam boli 2 autá. Mali sme obavy kto tam môže byť, pretože tam chodia aj ľudia si užívať so,,štetkami,,. Chalani sa rozhodli že tam pôjdu, ja som zas mala divný pocit, čo ak tam niekomu ubližujú, počuli sme tie ženské výkriky. Chalani išli smerom k tým autám, a traja sme išli v aute za nimi, pre istotu. Ako sme prišli k nim, boli tam len nejakí mladí chalani s babami, ktorý tam bežne chodievajú, a povedali nám, že tiež počuli nejaké hlasné výkriky z lesa a tiež ženský výkrik. Jeden z nich, ktorý tam dennodenne chodí pri Cajlu aj do Cajly nám povedal, že raz keď tam bol s priateľkou, tak počul ako keby niekto zabíjal nejakú ženu, že hrozné zvuky išli z Cajly, tak hneď odtiaľ zdrhli. Keď Vám mám pravdu povedať, po tomto príbehu som už nemala ani chuť ísť do Cajly, niečo ma tam lákalo, no niečo aj odpudzovalo. Išli sme k naším autám. Matej, náš teamleader nám oznámil, že by chcel ísť ešte na 5min preskúmať tú tretiu budovu, ktorú sme kvôli mojím zlým predtuchám nevyšetrili. Matej, Harmy,Peter a Simon išli preskúmať tu časť. Ja, Dado a fanúšička Dominika sme čakali zatiaľ v aute, i tak nám bola už veľká zima, a boli sme zmoknutí. Neprešlo ani 10min a zrazu proste chalani boli späť. Hneď sme išli za nimi, povedali nám že sa im podarilo niečo nahrať, no keď sa blížili k tej budove, zrazu počuli divné zvuky, a hneď nato buchot, ako keby sa tam zrútil strop. (To bola tá moja zlá predtucha). Preto išli radšej preč odtiaľ. No bohužiaľ, počasie nám moc teda neprialo, ale priznám sa toto bolo jedno z najnebezpečnejších vyšetrovaní aké som ja osobne zažila, a myslím aj, že aj tím SGH a ostatný čo boli s nami. Po druhý krát sme tam išli vyšetrovať a to aj predtým nám strašne pršalo, je to osud? znamenie? výstraha?. To sa tak skoro asi nedozvieme, no teraz viem, že aj napriek tomu, že toto vyšetrovanie bolo skôr o dávaní pozor, ako o spojení sa s duchmi, viem, že aj napriek tomu sa nám duchovia podľa záznamov z diktafónu ozvali. Preto sa máte načo tešiť. Je dôležité, aby si viacerí ľudia uvedomili, že to, čo robí tím SGH nie je sranda, ide o vážnu vec, ktorej sa netreba smiať, treba si uvedomiť, že každá naša jedná akcia so sebou prináša svoje riziko. No nás to posúva ďalej.

Odpovedať na tento príspevok

Táto stránka využíva cookies a iné technológie sledovania na rozlíšenie jednotlivých počítačov, na individuálne nastavenie služieb, analytické a štatistické účely aj na prispôsobenie zobrazenia obsahu a reklamy. Táto stránka môže obsahovať aj cookies tretích strán. Ak budete pokračovať v používaní stránky, predpokladáme, že Vám vyhovuje aktuálne nastavenie, ktoré však môžete kedykoľvek zmeniť. Viac info tu: Ochrana súkromia