Čeľaď 2 Opäť nastal deň, kedy sa tím SGH vybral na ďalšiu...

Čeľaď 2 Opäť nastal deň, kedy sa tím SGH vybral na ďalšiu vyšetrovaciu akciu. Tento krát to ale nebude nič také čo by nepoznali. Znova sa vracajú na Mariánsku Čeľaď. S odhodlaním, že tak ako po prvý krát aj teraz sa podarí zaznamenať paranormálne javy. Berieme so sebou aj dvoch našich fanúšikov, aby aj oni sami zažili skutočný svet duchov. Je sobota 15:00, a tím SGH vyráža z Bratislavy smerom na Podhájsku. Počasie bolo učebnicové, krásne slnečno, nikde ani mráčik. Niečo pred piatou sme dorazili do Podhájskej. Na Mariánsku Čeľaď sa ide ešte trochu ďalej za Podhájsku smerom do lesa. Cestou tam človeka začína trosku premáhať obava, čo sa podarí dnes. Bude to zlé? Ublíži nám to? Keď teda vieme, že tam skutočné niečo je? Nie je to také ako keď idete na nové miesto, že neviete čo čakať. Tu pri pohľade na tú ruinu sa vám hneď pred očami objavia veci, ktoré sme tu zažili prvý krát. Ešte zaujímavejšie bolo to, že to niečo vo vnútri si nás pamätalo a čakalo na nás. Pretože meno jednej nasej vyšetrovateľky dodnes deň niečo tam vo vnútri vyslovuje. Vieme to od viacerých ľudí, ktorí tam boli tiež skúsiť šťastie, a ozvali sa nám s tým, že na ich nahrávkach sa stále vyslovuje meno Baška. Nechceli sme ostať nič dlžní. Tak samozrejme prišla s nami aj Baška. Tá osoba, ktorej meno tam bolo vyslovené prvý krát, a jedno z dievčat, ktorému sa dačo zjavilo. Najprv sme si obzreli budovu z vonku, aby sme sa presvedčili čí sa niečo nezmenilo. Po chvíľkovom napätí sme sa išli dnu. Ten prvý moment, keď tam vojdete hneď vás napadne kto tam je, kto tam čaká? Kto pozerá na nás? Postupne sme si prešli cely objekt, aby sme vedeli potom v noci, kde sa ako pohybovať. Ako sme tam boli cez deň stretli sme jednu rodinku, ktorá nám povedala o tom objekte všetko čo a ako vyzeralo, keď to bola ešte obývateľná budova. A dokonca nám povedali aj to, že pôvodným majiteľom bol pán Neckar, ktorý ho daroval potom cirkvi. Pokúšali sme sa nájsť aj cintorín. Len les bol tak zarastený, že sme nemali absolútne šancu dačo nájsť. Škoda, dúfali sme, že keď ho nájdeme dokážeme nadviazať kontakt aj s niekým iným. Vyskúšali sme ešte počas dňa spolu s Barborou nahrávať, a skúsiť teda nadviazať kontakt s tým čo chcelo mať Barboru späť v kláštore. Skúšali sme to dole v pivnici, kúsok od podzemného tunela. Ako sme sa pýtali otázky na diktafón, tak v tom zrazu z podzemného tunela vyšiel výkrik. Dobrý začiatok pre nás. Pravdepodobne nás niekto uvítal. Tak už len čakať na to, keď nastane 22 hodina, aby sme mohli začať vyšetrovať. Večer sa nečakane priblížil na 22 hodinu. Akcia môže začať! Mariánska Čeľaď sa nám odhalí po druhy krát! Prišli sme tam, všade tma a ticho. Jediné, čo nám pomohlo dačo vidieť bola baterka. Vybalili sme z áut kamery, diktafóny, a mohli sme začať. Prvé momenty sú vždy najťažšie. Čakáte, sledujete okolie. Počúvate každý jeden šuchot. Zatiaľ vyzeralo byť všetko v poriadku. Žiadna odozva. Bol pokoj. Rozdelili sme sa na dva tímy. Jeden išiel hore a druhý dole do pivnice. Tím, ktorý išiel do pivnice išiel hneď na miesto, kde bolo povedané meno Baška. Zapli sme diktafón, a začali sme klásť otázky. Bolo ticho, žiadna odozva. Dokonca aj Barbora stála pri nás, sama sa prihovárala a nič ticho. Asi ešte nebol ten správny čas, alebo sa nás balí? Postupne sme sa premiestnili k podzemnému tunelu. Zapli sme diktafón. Kto si? Kde stojíš? Je tu aj Baška?.... Pýtali sme sa s očakávaním. Nahrávanie skončilo a pustili sme si nahrávku, či sa nám voľačo nepodarilo nahrať. A nečakali sme dlho a prišla aj odpoveď. Som späť!!!. Vyzeralo to skôr na ženský hlas. Ale jedno bolo jasné. Konečne niekto prišiel. Ale prečo nám povedal som späť? Blúdi po Kláštore a hľadá nás? Ktovie. Pokračovali sme ďalej. Znova diktafón a znova otázky. S očakávaním sme dúfali, že dačo vyjde. Aj tak bolo. Ďalšia odpoveď! Vidíme! To bola odpoveď. Nechápali sme prečo takáto odpoveď prišla. Niekto alebo niečo nás sleduje? Asi to tak bude. Druhy tím sa nachádzal na druhom poschodí. U nich bol zatiaľ pokoj. Nič extra sa im nepodarilo nahrať. Z podzemnej chodby sme sa teda premiestnili do ďalšej miestnosti. Mali sme neustále pocit, že nás niekto sleduje, že niekto ide za nami. Ako sme tak boli v ďalšej veľkej miestnosti, zapli sme spirit box, a začali sme klásť otázky. Mali sme popri tom zapnutý aj diktafón. Zrazu sa nám ozvalo také niečo ako veta ja som Fero. Nebolo to až tak zrozumiteľné, a následné doma budeme vedieť čo to v skutočnosti bolo. Ale bolo to jasne a zreteľné. Bolo jasné, že tam naozaj dačo je. Po chvíľke sme sa obe skupiny dali dohromady. Marek, ktorý bol hore s druhou skupinou tiež nahrali voľajaké hlasy. Vyzeralo to tak, že v tej budove je toho omnoho viac ako len jeden duch. Rozhodli sme sa, že si dáme chvíľku prestávku. V tichosti sme počúvali z vonka, či niečo nebudeme počuť. Voľajaké hlasy, alebo niečo. Zrazu sme započuli ženský hlas ktorý vychádzal z vnútra kláštora. Najvyšší čas vrátiť sa dnu. Rozdelili sme sa trochu inak. Nech to nie je také jednostranné. Naša skupina išla na druhé poschodie do pravého krídla, do poslednej miestnosti, kde sme ani neboli po prvý krát ako sme nav**vili Čeľaď. Marek mal tento krát hlavné slovo. Zapol spirit box a začal sa pýtať. Netrvalo dlho a dostal hneď odpoveď. Bolo to dosť zvláštne, ako keby sa striedali tie hlasy. Marekovi začalo byt zle, ako komunikoval s niečím. Bolo vidieť na ňom že si nevymýšľa. Ten duch bol tak drzí, že nám na jednu otázku povedal dokonca že mu je to jedno. Zaujímavé bolo, že teraz už dokonca v kláštore nebolo ani jedno zviera, ani len myš. Čo po prvý krát, keď sme tam boli aspoň myš prešla popod nohy. Kto vie, či to ma súvis s tým čo tam je. Či tie zvieratá vedia, alebo vidia to zle čo tam je. Strážnik čo tam kedysi strážil tvrdil, že mu dokonca ušli odtiaľ aj psy. Marek neustále komunikoval s niečím. Ale iba v tej jednej miestnosti. Vyzerala ako kaplnka. Ale pritom strašne maličká. Postupne ako sme sa premiestnili dole na prízemie, Dávid to tiež začal ťažko niesť. Začalo mu byť zle, a strašne sa začal potiť. Rozhodli sme sa radšej ísť teda von. Ako sme boli vonku, Dávid aj Marek sa začali cítiť lepšie. Je možné, že sa to snažilo z nás brat energiu. Kto vie. No nebrali sme to nejako vážne, a hlavne sme si povedal nech sa deje čokoľvek ostávame. Aj tak bolo. Znova sme išli do vnútra. Marek išiel zase späť do tej miestnosti, kde s nim niekto najaktívnejšie komunikoval. Pýtal sa znova, a opýtal sa aj koľko je vás tu? A dostal odpoveď, že sú štyria. Ostatní išli do podzemia do pivnice, skúšali tam spirit box aj diktafón, no bez odozvy. Je možné že sa zľakol a zistil, že sa nás len tak nezbaví. Ktovie. Jedno je však jasné!!!! Sú tam!! A asi aj budú. No podľa osobnej mienky si myslíme, že okrem duchov ľudí, je tam aj niečo horšie, a len čaká na možnosť aby mohol zaútočiť. Naša opätovná akcia Čeľaď sa len potvrdila. Sú tam!!!

Odpovedať na tento príspevok

Táto stránka využíva cookies a iné technológie sledovania na rozlíšenie jednotlivých počítačov, na individuálne nastavenie služieb, analytické a štatistické účely aj na prispôsobenie zobrazenia obsahu a reklamy. Táto stránka môže obsahovať aj cookies tretích strán. Ak budete pokračovať v používaní stránky, predpokladáme, že Vám vyhovuje aktuálne nastavenie, ktoré však môžete kedykoľvek zmeniť. Viac info tu: Ochrana súkromia