Drahá človečina... Včera sa mi po prvý krát prihodilo niečo,...

Drahá človečina... Včera sa mi po prvý krát prihodilo niečo, čo som tu už mnohokrát čítala. Taký ponižujúci pocit. Aj keď som si ho nechcela pripustiť. Podvečer som sedela na záhrade a odrazu počujem detský plač a následne – slovenčina!!! Ta mňa vystrelilo z lavičky. Mladá žena tíšila malé dieťa, ktoré zrejme spadlo a tak pofňukovalo. Oslovila som ju. Na pohľad bolo poznať, že je to dáma z vyšších kruhov. Upravená, pekne oblečená. Potešila sa i ona. Prihovárala som sa aj dieťaťu... Hovorila, že sú z Bratislavy a na dovolenke. Ubytovaní kdesi na priváte a chceli by ešte takto po Rakúsku. Vybrali si ho, lebo i manžel je tu viac menej pracovne a nie je to ďaleko...

  • Aj vy ste tu na dovolenke? – opýtala sa ma. –
  • Nie..ja som tu pracovne. – vravím.
  • Máte to tu krásne. Veľmi pekný dom. - obdivovala babkin dom i okolie.
  • No.. aj manžel pracovne. No, ale čo narobíme, že? Určite viete i nemecky, môj manžel perfektne, ja som tu stratená. – smiala sa. Odrazu mi pozrie za chrbát a povie.
  • To je vaša mamka? - moja babuľa sebe vyšla na terasu a pozerala na nás. Zakývala som jej, usmiala sa a povedala: - Nie... to je moja klientka.
  • Klientka? Juj, aha! Vy ste opatrovateľka??? – no a zmena o 100%. Odrazu ma blokla a úplne zmenila prístup i tón hlasu. Cítila som to opovrhnutie. Začala si ma obzerať od hlavy po päty ako nejaký exemplár škodného hmyzu. To hneď cítite. Nasadila si slnečné okuliare a mala v tej chvíli naponáhlo. Mala som pocit, akoby sa bála nejakej nákazy. Predtým hltlala každé moje slovo, vraj je tu sama a nevyzná sa. No a keď zistila, že som,,len opatrovateľka „ tak rýchlo zdupkala. K srdcu som si to nebrala. Takýto ľudia mi za to nestoja. Zrejme je jej manžel nejaký pán podnikateľ, manažér a vykonáva v Rakúsku iný druh práce. Mňa skôr sklamali predsudky z vlastných radov. Tiež je Slovenka a raz bude možno nútená dvihnúť zadok a zarábať si sama na seba. Ja si aspoň môžem povedať, že ma nikdy nikto neživil. Neviem, ale nikdy som nemala pocit, že by Rakúšania zmenili postoj, keď som povedala, že som opatrovateľka. Práve naopak. Áno.. je jednou z tisícich, ale je. A doma ich je ešte viac. Čo kritizujú, závidia a pozerajú na nás ako na,,slúžky“. To sú veci na grc. Potom mi napadlo, že som jej mohla niečo trefné povedať. No načo? Komu by som tým prospela? Kým niekto neskúsi, nevie. Či si hore, či dolu, v strede, ťažko je pozerať takým povýšeneckým pohľadom. To ma nik nenaučil. Ja osobne sa necítim, a nikdy necítila menejcenná, lebo som opatrovateľka... nikdy som nemala pocit, že som menej, že som slúžka. To si môže myslieť len chorá, značne frustrovaná hlava. Práve naopak. Ja som na seba veľmi hrdá. Teraz mi doťuklo...a to ešči neznala, že ja echt vychodňarka!!! Škoda, mala som jej dačo zapotiť po šarišsky. Možno by aj zutekala!!!! Cha cha cha cha cha.... ta to tak. Pekný dník.

Odpovedať na tento príspevok

Táto stránka využíva cookies a iné technológie sledovania na rozlíšenie jednotlivých počítačov, na individuálne nastavenie služieb, analytické a štatistické účely aj na prispôsobenie zobrazenia obsahu a reklamy. Táto stránka môže obsahovať aj cookies tretích strán. Ak budete pokračovať v používaní stránky, predpokladáme, že Vám vyhovuje aktuálne nastavenie, ktoré však môžete kedykoľvek zmeniť. Viac info tu: Ochrana osobných údajov a cookies