Drahá človečina. Som človek, ktorého už máločo rozhodí...

Drahá človečina. Som človek, ktorého už máločo rozhodí. Pochopila som dve veci, druhého človeka nedokážeš zmeniť, ale seba áno. My všetci, čo sme zaťali zuby a rozhodli sa ísť za prácou, nechať rodinu, zázemie, my všetci sme zmenili svoj postoj- seba. Mala som slovný konflikt s mojou známou. Tá mi povedala, že ona by nikdy neopustila deti a nešla do AT, či Nemecka ani za všetky peniaze sveta. Nechať deti a manžela kvôli peniazom? Zopár vecí som jej vysvetlila, no niekto nerozmýšľa ani hlavou, ani srdcom. No hubu ako vráta, to má. Doba sa zmenila, áno je nesprávne odchádzať od rodiny a detí máme morálnu zodpovednosť. Lenže som chtiac-nechtiac porovnávala vplyv môjho odchodu a jej slepému rozhodnutiu stoj, čo stoj ostať doma. Bilancia? Ona žije v prázdnom manželstve a jej deti ( približne vo veku mojich detí) sú absolútne neschopné postarať sa o seba. Rozvoj jej osobnosti sa pozastavil kdesi medzi obývačkou, kuchyňou a prácou za minimálku. Večne sa hádajú a to kvôli financiám. Žijú z pôžičiek a,,milodarov“ rodičov, či známych. Ja som medzitým prešla veľký kus cesty sebapoznania, obetovania sa za druhých, nadobudla som nezávislosť a moja rodina sa naučila spoľahnúť sa na seba samých. Naučila som sa jazyky, spoznala cudzie kraje, kopu úžasných ľudí a pochopila som, čo je skutočná láska k domovu. Vždy sa rada vraciam a vždy sa mi ťažko odchádza. Konečne mám pocit, že nemám nôž na krku, že s nemusím báť z čoho vyplatím účty, školné, hypotéku... lebo viem, že som pripravená odísť za prácou, tam, kde ju núkajú. Tak ako kedysi naši predkovia. Ona pracuje na zmeny, sotva je doma, jej chlap si zvykol, že má ženu po ruke a vôbec si ju neváži. Nikam nechodia, nemajú koníčky, spoločné hobby, sú prepchatí ničotou a chudobou – ako vonkajšou, tak i vnútornou. Syna už oženila, mal dvadsať – vraj nech je už na poriadku. Žijú v spoločnej domácnosti, na kope a večne sa hádajú. Z lásky sa totiž nenaješ. Chcel odísť do Anglicka, aby dostali hypotéku na byt. Nepustili ho... nepatrí sa odísť od rodiny. Jej dcéra pracuje ťažko v nejakej krajčírskej firme. Je patetická, večne zamyslená a okrem Tatier nikde nikdy nebola. Viem... to je môj názor. Ale socializmus už dávno skončil... dnes sa musíme o seba postarať sami. Každý z nás má rovnakú šancu. Odišla som preto, lebo som chcela niečo riešiť, nie pre seba, ale pre iných, hlavne pre rodinu. Svet sa zmenil. Rodinu neudržíš násilím, či nejakými predpotopnými názormi o láske a súdržnosti. My, ženy máme väčšie možnosti pracovať ako opatrovateľky, tak pracujeme. A keby nebolo tejto práce, ale inej hoci aj na severnom póle a šlo by o existenciu mojej rodiny, šla by som. Odlúčenie láske prospieva a učí nás vážiť si toho druhého, učí nás nezávislosti a obetovaniu sa. Nezarábame predsa milióny, ale slušne žijeme a neplačeme na úrade práce, že nemám čo do úst... A povedzme si úprimne- Každá z nás už vie, že deti sa chcú osamostatniť, vyletieť z hniezda, žiť po svojom a hlavne vo svojom. Je to prirodzené...už dávno skončilo dvoj i trojgeneračné žitie pod jednou strechou... Napokon i my sme takí boli... ibaže sme mali iné možnosti... Je pravdou, že musím odísť a je nám ťažko... no ked prídem, môžem povedať – Poďme niekam na dovolenku, či na výlet... pozývam vás na večeru, či na to,,odporné“ sushi... na pizzu.. Zájdime si na wellnes... Tak si za tie dva týždne užijeme toho oveľa viac.... Pravda je niekde uprostred...no láska všade... Pekný deň

Odpovedať na tento príspevok

Táto stránka využíva cookies a iné technológie sledovania na rozlíšenie jednotlivých počítačov, na individuálne nastavenie služieb, analytické a štatistické účely aj na prispôsobenie zobrazenia obsahu a reklamy. Táto stránka môže obsahovať aj cookies tretích strán. Ak budete pokračovať v používaní stránky, predpokladáme, že Vám vyhovuje aktuálne nastavenie, ktoré však môžete kedykoľvek zmeniť. Viac info tu: Ochrana súkromia