HOVORME O TOM - závislosť, drogy, deti,

HOVORME O TOM

Áno viem. Opakujem to zas a znova a zas a znova to budem opakovať, pretože ak o tom budeme mlčať, tak bude problém závislostí na Slovensku narastať do obludných rozmerov. Hovoríte, že preháňam? Nuž, možno áno ale keď sa v dnešnej dobe liečia u nás z drogovej závislosti už dvanásťročné deti tak je chyba nie len v rodinách ale v celej spoločnosti.

POKRAČOVANIE

Minule som ukončila Dominikov príbeh prvými problémami, keď bol druhákom na strednej škole. Hoci bol v tom čase sem - tam čudný a mal problémy vydržať v škole, okrem občasnej absencie na vyučovaní, v podstate nerobil nejaké veľké problémy. Kedy a ako sme prišli nato, že máme dočinenia s drogami, si už ani celkom presne nepamätám. Pamätám si však nato, že z ničoho nič začali miznúť jeho veci. Zmizli jeho nové botasky vraj mu ich “ ukradli “ v škole, potom mu “ ukradli “ mobil, neskôr predal svoj počítač…. Predal ho údajne preto, aby si kúpil notebook. Áno, nejaký notebook aj domov naozaj doniesol ale či bol hodný aspoň polovicu ceny počítača, netuším. Skôr však nie ako áno. Vtedy u nás začali prvé hádky. Začala som si syna všímať oveľa pozornejšie. Často mi vykrikoval, že som ako gestapák, že mu nedám dýchať, ale ja som už v tom čase cítila, že je zle. Bohužiaľ mi ale stále ani len nenapadlo, že to zlo sa volá droga. Tu niekde začali aj naše hádky s manželom. Odrazu som bola histerická žena, ktorá všetko dramatizuje, hľadá problémy aj tam kde nie sú… A ja? Cítila som veľký strach, ktorému som nerozumela len som akosi ininktívne tušila, že sa mi práve začal rúcať svet.Pamätám si, keď v tom čase prišiel syn domov prvý krát dobitý. Samozrejme, že sme to chceli riešiť ale nechcel o tom ani počuť. Vraj sa pobili kamaráti medzi sebou. No a čo. To je predsa normálne - tvrdil nám. Poviete si, že toľko príznakov užívania drog sme mali priamo pred očami a nič sme nevideli, nič sme neurobili. Tiež mi to neskôr došlo a dodnes si kladiem otázku prečo? Áno, videla aj cítila som, že sa deje niečo veľmi zlé, kontrolovala som syna ako som len mohla, napriek tomu nám to však stále nedochádzalo. Ani v najhoršom sne by mi nenapadlo, že v tom môžu byť drogy. U nás, v malom mestečku? Veď kde by sa tam, preboha, nabrali? Okrem toho, kým ešte neide o závislosť ale “ len “ naivné skúšanie z frajeriny, zvedavosti a mladíckej nerozvážnosti, človek ktorý nikdy neprišiel do kontaktu s drogami, väčšinou len ininktívne vycíti, že niečo nie je v poriadku. Netuší však o čo ide. Dieťa sa vám totiž netacká, nezrozumiteľne nebrble,nezvracia, nepáchne ako po alkohole len je občas divné, nervóznejšie alebo unavenejšie so zvláštnym, vyčerpaným pohľadom. Áno, tieto príznaky si rodič určite všimne lenže zmeny nálad sú predsa v puberte normálne a únava...Keď vidíte, že je vaše dieťa dlho do noci hore, ešte o pol noci má pred sebou rozložené učebnice tak aj to vám do seba normálne zapadá. A ak ešte navyše nie je vaše dieťa v škole správaním problémové veru ani omylom vás nenapadne s čím máte dočinenia.Týmto nechcem ospravedlňovať naše zlyhanie ale teraz, keď mi neskutočne veľa zúfalých matiek píšu svoje trápenia s deťmi, zisťujem, že v podstate to začína všade rovnako a rovnako sa to zisťuje až oveľa neskôr ako sa to všetko začalo.

Čoskoro po prvých zjavných náznakoch, že máme so synom problém, prišlo trpké rozuzlenie. Jedného dňa u nás zazvonili policajti a syna odviedli na výsluch. Čo sa stalo? Spolu s kamarátmi vykradli pivnicu. Vzali z nej dva drahé bicykle, ktoré sa snažili predať na súčiastky. Keď sme s Dominikom riešili prečo to urobil až vtedy to celé rachlo a odrazu všetko do seba zapadalo. Čudné výkyvy nálad, miznutie jeho vecí, bitky na ulici,odrazu to všetko dostalo hrôzostrašný rozmer. Rozmer závislosti. S plačom sa priznal, že užíva marihuanu, tramal a občas nejaký fet. Peniaze potreboval nato, aby vyplatil dlhy dealerom a prestali ho mlátiť kade chodil.Nedokážem hodnoverne opísať pocity matky, ktorá práve zistila, že jej milované a doslova vyprosené dieťa má vážny problém s drogami. Miešali sa vo mne milióny chaotických a desivých pocitov zúfalstva, hrôzy, strachu, neznesiteľnej vnútornej bolesti, paniky čo ďalej, výčitiek a neúnosného pocitu vlastného zlyhania.Samozrejme, aby toho nebolo málo, začali sa vážne nedorozumenia aj medzi mnou a manželom. Stále dookola výčitky typu - ty zato môžeš, to je tvoja výchova, ty si chcela deti tak si to teraz rieš…. Hoci to naše manželstvo neprežilo, už sa na neho nehnevám. S odstupom času vidím veci celkom inak. Zlyhali sme obaja a na celej čiare. Miesto to aby sme spojili sily, hľadali sme chybu v tom druhom a uzavreli sa jeden pred druhým. Uviazli sme v spleti vlastnej bolesti a zúfalstva. Synovi sme sa však snažili pomôcť ako najlepšie sme v danej chvíli vedeli.Hneď po jeho priznaní sme zašli do protidrogového centra zistiť ako sa veci majú a čo s tým môžeme robiť. Prvá veta, ktorú sme od lekára počula, znela:“ Čo sa čudujete, mamička. Váš syn má šestnásť. My tu máme aj dvanásť ročné deti na odvykačkách. Buďte rada, že až teraz. “ - aż sa mi zahmlilo pred očami z tých slov. Mala som taký zvláštny pocit, že hľadať pomoc práve tu, bol obrovský omyl. Neskôr sa mi to aj potrvrdilo. Ale nebudem predbiehať.Keďže Dominik mal odmalička veľký problém z cudzích priestorov a priam hystériu z nemocníc, rozhodli sme sa pre ambulantnú liečbu. Áno, uprosil ma a ja som verila, že to spolu zvládneme. Lekár len sucho skonštatoval, že je to moje rozhodnutie a on ma presviedčať nebude ale nezabudol k tomu dodať, že som si vybrala peklo na zemi. Avšak čo by milujúca matka nepodstúpila pre svoje dieťa. Pokojne v tom pekle aj zhorí len aby mu pomohla. A tak sme začali bojovať. Bojovať s démonom menom ZÁVISLOSŤ.O tom ale až nabudúce pretože vrátiť sa do tej doby čo i len malou spomienkou je ako opäť kráčať bosky po rozžeravenom pekelnom dne.

Preto prosím, HOVORME O TOM!!!Démon drogovej závislosti visí nad nami ako Damoklov meč a ak budeme pred ním zatvárať oči, jedného dňa môže celkom potichučky, nenápadne vkĺznuť aj do vašich rodín, aby spálil všetko na popol.

jana0HOVORME O TOM

Áno viem. Opakujem to zas a znova a zas a znova to budem opakovať, pretože ak o tom budeme mlčať, tak bude problém závislostí na Slovensku narastať do obludných rozmerov. Hovoríte, že preháňam? Nuž, možno áno ale keď sa v dnešnej dobe liečia u nás z drogovej závislosti už dvanásťročné deti tak je chyba nie len v rodinách ale v celej spoločnosti.

POKRAČOVANIE

Minule som ukončila Dominikov príbeh prvými problémami, keď bol druhákom na strednej škole. Hoci bol v tom čase sem - tam čudný a mal problémy vydržať v škole, okrem občasnej absencie na vyučovaní, v podstate nerobil nejaké veľké problémy. Kedy a ako sme prišli nato, že máme dočinenia s drogami, si už ani celkom presne nepamätám. Pamätám si však nato, že z ničoho nič začali miznúť jeho veci. Zmizli jeho nové botasky vraj mu ich “ ukradli “ v škole, potom mu “ ukradli “ mobil, neskôr predal svoj počítač…. Predal ho údajne preto, aby si kúpil notebook. Áno, nejaký notebook aj domov naozaj doniesol ale či bol hodný aspoň polovicu ceny počítača, netuším. Skôr však nie ako áno. Vtedy u nás začali prvé hádky. Začala som si syna všímať oveľa pozornejšie. Často mi vykrikoval, že som ako gestapák, že mu nedám dýchať, ale ja som už v tom čase cítila, že je zle. Bohužiaľ mi ale stále ani len nenapadlo, že to zlo sa volá droga. Tu niekde začali aj naše hádky s manželom. Odrazu som bola histerická žena, ktorá všetko dramatizuje, hľadá problémy aj tam kde nie sú… A ja? Cítila som veľký strach, ktorému som nerozumela len som akosi ininktívne tušila, že sa mi práve začal rúcať svet.Pamätám si, keď v tom čase prišiel syn domov prvý krát dobitý. Samozrejme, že sme to chceli riešiť ale nechcel o tom ani počuť. Vraj sa pobili kamaráti medzi sebou. No a čo. To je predsa normálne - tvrdil nám. Poviete si, že toľko príznakov užívania drog sme mali priamo pred očami a nič sme nevideli, nič sme neurobili. Tiež mi to neskôr došlo a dodnes si kladiem otázku prečo? Áno, videla aj cítila som, že sa deje niečo veľmi zlé, kontrolovala som syna ako som len mohla, napriek tomu nám to však stále nedochádzalo. Ani v najhoršom sne by mi nenapadlo, že v tom môžu byť drogy. U nás, v malom mestečku? Veď kde by sa tam, preboha, nabrali? Okrem toho, kým ešte neide o závislosť ale “ len “ naivné skúšanie z frajeriny, zvedavosti a mladíckej nerozvážnosti, človek ktorý nikdy neprišiel do kontaktu s drogami, väčšinou len ininktívne vycíti, že niečo nie je v poriadku. Netuší však o čo ide. Dieťa sa vám totiž netacká, nezrozumiteľne nebrble,nezvracia, nepáchne ako po alkohole len je občas divné, nervóznejšie alebo unavenejšie so zvláštnym, vyčerpaným pohľadom. Áno, tieto príznaky si rodič určite všimne lenže zmeny nálad sú predsa v puberte normálne a únava...Keď vidíte, že je vaše dieťa dlho do noci hore, ešte o pol noci má pred sebou rozložené učebnice tak aj to vám do seba normálne zapadá. A ak ešte navyše nie je vaše dieťa v škole správaním problémové veru ani omylom vás nenapadne s čím máte dočinenia.Týmto nechcem ospravedlňovať naše zlyhanie ale teraz, keď mi neskutočne veľa zúfalých matiek píšu svoje trápenia s deťmi, zisťujem, že v podstate to začína všade rovnako a rovnako sa to zisťuje až oveľa neskôr ako sa to všetko začalo.

Čoskoro po prvých zjavných náznakoch, že máme so synom problém, prišlo trpké rozuzlenie. Jedného dňa u nás zazvonili policajti a syna odviedli na výsluch. Čo sa stalo? Spolu s kamarátmi vykradli pivnicu. Vzali z nej dva drahé bicykle, ktoré sa snažili predať na súčiastky. Keď sme s Dominikom riešili prečo to urobil až vtedy to celé rachlo a odrazu všetko do seba zapadalo. Čudné výkyvy nálad, miznutie jeho vecí, bitky na ulici,odrazu to všetko dostalo hrôzostrašný rozmer. Rozmer závislosti. S plačom sa priznal, že užíva marihuanu, tramal a občas nejaký fet. Peniaze potreboval nato, aby vyplatil dlhy dealerom a prestali ho mlátiť kade chodil.Nedokážem hodnoverne opísať pocity matky, ktorá práve zistila, že jej milované a doslova vyprosené dieťa má vážny problém s drogami. Miešali sa vo mne milióny chaotických a desivých pocitov zúfalstva, hrôzy, strachu, neznesiteľnej vnútornej bolesti, paniky čo ďalej, výčitiek a neúnosného pocitu vlastného zlyhania.Samozrejme, aby toho nebolo málo, začali sa vážne nedorozumenia aj medzi mnou a manželom. Stále dookola výčitky typu - ty zato môžeš, to je tvoja výchova, ty si chcela deti tak si to teraz rieš…. Hoci to naše manželstvo neprežilo, už sa na neho nehnevám. S odstupom času vidím veci celkom inak. Zlyhali sme obaja a na celej čiare. Miesto to aby sme spojili sily, hľadali sme chybu v tom druhom a uzavreli sa jeden pred druhým. Uviazli sme v spleti vlastnej bolesti a zúfalstva. Synovi sme sa však snažili pomôcť ako najlepšie sme v danej chvíli vedeli.Hneď po jeho priznaní sme zašli do protidrogového centra zistiť ako sa veci majú a čo s tým môžeme robiť. Prvá veta, ktorú sme od lekára počula, znela:“ Čo sa čudujete, mamička. Váš syn má šestnásť. My tu máme aj dvanásť ročné deti na odvykačkách. Buďte rada, že až teraz. “ - aż sa mi zahmlilo pred očami z tých slov. Mala som taký zvláštny pocit, že hľadať pomoc práve tu, bol obrovský omyl. Neskôr sa mi to aj potrvrdilo. Ale nebudem predbiehať.Keďže Dominik mal odmalička veľký problém z cudzích priestorov a priam hystériu z nemocníc, rozhodli sme sa pre ambulantnú liečbu. Áno, uprosil ma a ja som verila, že to spolu zvládneme. Lekár len sucho skonštatoval, že je to moje rozhodnutie a on ma presviedčať nebude ale nezabudol k tomu dodať, že som si vybrala peklo na zemi. Avšak čo by milujúca matka nepodstúpila pre svoje dieťa. Pokojne v tom pekle aj zhorí len aby mu pomohla. A tak sme začali bojovať. Bojovať s démonom menom ZÁVISLOSŤ.O tom ale až nabudúce pretože vrátiť sa do tej doby čo i len malou spomienkou je ako opäť kráčať bosky po rozžeravenom pekelnom dne.

Preto prosím, HOVORME O TOM!!!Démon drogovej závislosti visí nad nami ako Damoklov meč a ak budeme pred ním zatvárať oči, jedného dňa môže celkom potichučky, nenápadne vkĺznuť aj do vašich rodín, aby spálil všetko na popol.

Ja to dávno tvrdím ale čo z toho..

Odpovedať na tento komentár

Krásny chlapec s nežnými očami, citlivými..

Ďakujem Renka.

Odpovedať na tento komentár

A takéto peklo robím svojej mamine už 17 rokov a ona mi stále pomáha,stále by za mňa položila zivot...

Co robis mamine?

To mi je veľmi veľmi ľúto. Aj kvôli mamine aj kvôli tebe.

Aj o tom je Janka zivot ?

leo920 neblázni. Depresia sa dá liečiť, smrť už nie.

leo920 skús žiť aj pre seba. Hľadaj čoby ťa napĺňalo, robilo ti radosť, nejaký zmysel života.

Žiť pre seba?Nad tým som nikdy nejak nepremýšľal...Aj do práce už chodím s veľkou nechuťou a pritom mám dobrú prácu... A radosť mi robí môj pes,dokáže na sto% vycítiť ako sa v danej chvíli cítim...

Toto je moja papuľka. Antidepresívum.

Kľudne napíš správu ak chceš.

Ďakujem, pozriem.

Odpovedať na tento komentár

Je to uzasny chlapcek s neznymi ockami

Ďakujem Magdi.

Odpovedať na tento komentár

Odpovedať na tento príspevok

Táto stránka využíva cookies a iné technológie sledovania na rozlíšenie jednotlivých počítačov, na individuálne nastavenie služieb, analytické a štatistické účely aj na prispôsobenie zobrazenia obsahu a reklamy. Táto stránka môže obsahovať aj cookies tretích strán. Ak budete pokračovať v používaní stránky, predpokladáme, že Vám vyhovuje aktuálne nastavenie, ktoré však môžete kedykoľvek zmeniť. Viac info tu: Ochrana súkromia