HOVORME O TOM - závislosť, príbeh zo života

HOVORME O TOM

Hovorme o závislostiach často a poriadne nahlas. Prečo? Preto aby sme si raz, ak sa nás nedajbože bude táto téma bytostne dotýkať, nemuseli stále dookola klásť otázku:“ Prečo som o tom nevedel viac? “

POKRAČOVANIE

Pre matku, ktorá stratila milovaného syna kvôli pliage zvanej závislosť, je nesmierne ťažké a bolestivé písať tento príbeh. Práve preto som sa dlhšie v pokračovaní Dominikovho príbehu nepohla ďalej. Potrebovala som čas na zmobilizovanie ďalších síl. Niekedy mám pocit, žeby som s tým mala prestať. Pýtam sa sama seba, či mi ešte po tom všetkom ostal aspoň maličký kúsok zdravého rozumu, keď sa hrabem v spomienkach, ktoré mi trhajú srdce, ťahajú ku dnu ubolenú dušu a opäť ničia už aj tak poznačenú psychiku.

“ Buď si nevyliečiteľný blázon alebo masochistka. Žiadny normálny človek, by sám seba dobrovoľne takto netýral a nevykrikoval do sveta vlastné zlyhanie, tak s tým už konečne prestaň! Nerýp sa v minulosti a nauč sa žiť tu a teraz. “ - toto z môjho vnútra kričí, deň čo deň, rozum, ktorý sa snaží za každú cenu ochrániť krehučkú, horko-ťažko polepenú dušu. No potom odrazu začne moje srdce kričať zo všetkých síl:

“ Neprestávaj! Počuješ ma? Nebuď sebec! Píš! Zabudla si už nato, ako to u vás skončilo aj preto, lebo ste o závislostiach p*d vedeli? Synovi život vrátiť nemôžeš ale jeho príbeh môže aspoň niekomu otvor** oči. Áno, jeho smrť bola nezmysel. Každá smrťkvôli závislotiam je strašne nezmyselná, tak rob niečo! Krič z plných pľúc o tom, čo sa stalo, nech ľudia otvárajú oči, všímajú si dostatočne svoje deti aj okolie a nech je toto varovaním pre všetkých, ktorý sa chcú zahrávať s peklom. S peklom, z ktorého mnohokrát niet úniku, v ktorom zhorí všetko úplne do tla a ostane z neho len čierny popol, ktorý rozfúka vietor. “Takže áno, konečne som sa po dlhých predlhých rokoch naučila počúvať viac srdce ako rozum lebo ako povedal Malý princ:“ Dobre vidieť môžno len srdcom. Dôležité veci sú očiam neviditeľné.”Naposledy skončil príbeh môjho syna kdesi v šiestom ročníku základnej školy, kedy do jeho života zasiahla už druhá veľká strata. Po smrti starkého sa uzavrel do seba a komunikácia s ním bola dosť zložitá. Nie, nerobil problémy. Bol ako ostatné deti v predpubertálnom veku až nato, že všetky pocity začal v sebe dusiť. V škole bolo v podstate všetko v poriadku až na matematiku ale nato sme si tiež časom zvykli. A tak pomaličky čas plynul až po koniec základnej školy viac - menej bez problémov.Strednú školu si vybral v rodnom meste avšak nie preto, žeby túžil byť strojárom. Jeho dôvody boli oveľa prozaickejšie. Ako ťažký introvert nechcel ani len počuť o dochádzaní do iného mesta, chodení do školy s úplne cudzími ľuďmi a už vôbec nie o cestovaní autobusom plným ľudí. Nuž nastúpil na strednú spojenú školu, odbor CNC nastavovač. Nebola to ľahká škola ale ako tak učivo zvládal. Zdalo sa, že bude všetko v poriadku, no nikto z nás netušil, aké ťažké chvíle na nás čakajú.Začiatkom druhého ročníka priši prvé problémy. Dominik odmietal chodiť do školy keď tam nebol jeho kamarát - jediný, ktorého v triede mal. Jeho uzavretá povaha sa začala prejavovať naplno. So spolužiakmi si vôbec nerozumel a keby mohol, určite by sa kvôli tomu na školu okamžite vykašlal. Preto mu mamina navrhla prestup na inú školu. Táto myšlienka ho najprv mimoriadne nadchla keď si však dal do súvisu všetky negatíva prestupu - dochádzanie, noví spolužiaci, noví učitelia, nové prostredie a on ako nový žiak byť strodobodom pozornosti - rázne prestup odmietol. Povedal, že to nejako vydrží v pôvodnej škole.Ťažko povedať, čo by bolo vtedy pre neho lepšie. Často sa pýtam sama seba, či by nebolo všetko celkom inak keby zmenil školu. Možno by to bolo pre neho naozaj lepšie a boli by sme sa vyhli toľkému trápeniu a možno by nás to peklo, ktorým sme si prešli, pohltilo oveľa skôr.Samé prečo, keby, možno. Otázky, na ktoré niet odpovede a napriek tomu sa vždy znova a znova vynárajú z podvedomia. Sú ako otravný, dotieravý hmyz, ktorý vám donekonečna bzučí v hlave. Kiežby som aspoň na jednu z nich dostala adekvátnu odpoveď.

Ale späť k Dominikovi. Odrazu sa začal správať inak. Stávalo sa, že bol veľmi nervózny. Na otázky typu - čo sa s tebou deje? - odpovedal, že to kvôli škole, že on tam chodiť nechce, že nezvláda učivo… Inokedy zas bol až nadmieru pokojný so zvláštnym výrazom v očiach alebo prehnane veľa spal. Vždy všetky tieto divné stavy pripisoval problémom v škole. Keďže rodičia absolútne nepoznali príznaky užívania drog, či už ľahších alebo ťažších, verili svojmu synovi a ani vo sne by ich nenapadlo, do čoho sa ich milované dieťa rúti.Problém je, že ono to vo väčšine prípadov, vôbec nie je tak, ako vo filmoch o narkomanoch. Deti totižto ( áno deti lebo vo veku 15 - 18 rokov sú to stále na polovicu deti ) nezačínajú s tými najtvrdšími drogami, nedopujú sa každý deň a nevyzerajú hneď ako zombíci. Sú rovnakí ako ich rovesníci. Možno občas nervóznejší, občas so zvláštnym pohľadom alebo prehnanou veselosťou ale aj zmeny nálad sú predsa v puberte normálne. A tak si rodičia, zavalení prácou a problémami, často prvé príznaky vôbec nevšimnú.Aj náš syn začínal pomaličky, nenápadne rovnako ako neskutočné množstvo mladých ľudí v jeho veku. Občas marišku s partiou, len tak z frajeriny, aby bola správna náladička. Neskôr sa im to zdalo málo. Veď je toľko nových vecí. Treba poskúšať.Samozrejme, že nie každý deň. Veď kde by nato mládež vzala peniaze. To zase len občas, zo zvedavosti a mladíckej hlúposti. Ktovie ako dho trvalo to občasné obdobie, kým sme zistili, že máme problém.Často počúvam alebo čítam od mladých ľudí názory, že dať si sem - tam marihuanu nikomu neublíži. Dokonca je to vraj zdraviu prospešné. Nožík sa mi vo vrecku otvára z takýchto rečí. Netvrdím, že sa hneď musí každý stať závislým ale nikto z nás nemôže dopredu vedieť, či práve u neho neprepukne závislosť hneď od začiatku.

Preto hovorme o týchto veciach. Nebuďme ticho a netvárme sa, že v našej rodine sa to nemôže stať. Neverili by ste koľko rodín ničí deň čo deň démon závislosti, či už drogovej alkoholovej, gamblérskej….

jana0HOVORME O TOM

Hovorme o závislostiach často a poriadne nahlas. Prečo? Preto aby sme si raz, ak sa nás nedajbože bude táto téma bytostne dotýkať, nemuseli stále dookola klásť otázku:“ Prečo som o tom nevedel viac? “

POKRAČOVANIE

Pre matku, ktorá stratila milovaného syna kvôli pliage zvanej závislosť, je nesmierne ťažké a bolestivé písať tento príbeh. Práve preto som sa dlhšie v pokračovaní Dominikovho príbehu nepohla ďalej. Potrebovala som čas na zmobilizovanie ďalších síl. Niekedy mám pocit, žeby som s tým mala prestať. Pýtam sa sama seba, či mi ešte po tom všetkom ostal aspoň maličký kúsok zdravého rozumu, keď sa hrabem v spomienkach, ktoré mi trhajú srdce, ťahajú ku dnu ubolenú dušu a opäť ničia už aj tak poznačenú psychiku.

“ Buď si nevyliečiteľný blázon alebo masochistka. Žiadny normálny človek, by sám seba dobrovoľne takto netýral a nevykrikoval do sveta vlastné zlyhanie, tak s tým už konečne prestaň! Nerýp sa v minulosti a nauč sa žiť tu a teraz. “ - toto z môjho vnútra kričí, deň čo deň, rozum, ktorý sa snaží za každú cenu ochrániť krehučkú, horko-ťažko polepenú dušu. No potom odrazu začne moje srdce kričať zo všetkých síl:

“ Neprestávaj! Počuješ ma? Nebuď sebec! Píš! Zabudla si už nato, ako to u vás skončilo aj preto, lebo ste o závislostiach p*d vedeli? Synovi život vrátiť nemôžeš ale jeho príbeh môže aspoň niekomu otvor** oči. Áno, jeho smrť bola nezmysel. Každá smrťkvôli závislotiam je strašne nezmyselná, tak rob niečo! Krič z plných pľúc o tom, čo sa stalo, nech ľudia otvárajú oči, všímajú si dostatočne svoje deti aj okolie a nech je toto varovaním pre všetkých, ktorý sa chcú zahrávať s peklom. S peklom, z ktorého mnohokrát niet úniku, v ktorom zhorí všetko úplne do tla a ostane z neho len čierny popol, ktorý rozfúka vietor. “Takže áno, konečne som sa po dlhých predlhých rokoch naučila počúvať viac srdce ako rozum lebo ako povedal Malý princ:“ Dobre vidieť môžno len srdcom. Dôležité veci sú očiam neviditeľné.”Naposledy skončil príbeh môjho syna kdesi v šiestom ročníku základnej školy, kedy do jeho života zasiahla už druhá veľká strata. Po smrri strarkého sa uzavrel do seba a komunikácia s ním bola dosť zložitá. Nie, nerobil problémy. Bol ako ostatné deti v predpubertálnom veku až nato, že všetky pocity začal v sebe dusiť. V škole bolo v podstate všetko v poriadku až na matematiku ale nato sme si tiež časom zvykli. A tak pomaličky čas plynul až po koniec základnej školy viac - menej bez problémov.Strednú školu si vybral v rodnom meste avšak nie preto, žeby túžil byť strojárom. Jeho dôvody boli oveľa prozaickejšie. Ako ťažký introvert nechcel ani len počuť o dochádzaní do iného mesta, chodení do školy s úplne cudzími ľuďmi a už vôbec nie o cestovaní autobusom plným ľudí. Nuž nastúpil na strednú spojenú školu, odbor CNC nastavovač. Nebola to ľahká škola ale ako tak učivo zvládal. Zdalo sa, že bude všetko v poriadku, no nikto z nás netušil, aké ťažké chvíle na nás čakajú.Začiatkom druhého ročníka priši prvé problémy. Dominik odmietal chodiť do školy keď tam nebol jeho kamarát - jediný, ktorého v triede mal. Jeho uzavretá povaha sa začala prejavovať naplno. So spolužiakmi si vôbec nerozumel a keby mohol, určite by sa kvôli tomu na školu okamžite vykašlal. Preto mu mamina navrhla prestup na inú školu. Táto myšlienka ho najprv mimoriadne nadchla keď si však dal do súvisu všetky negatíva prestupu - dochádzanie, noví spolužiaci, noví učitelia, nové prostredie a on ako nový žiak byť strodobodom pozornosti - rázne prestup odmietol. Povedal, že to nejako vydrží v pôvodnej škole.Ťažko povedať, čo by bolo vtedy pre neho lepšie. Často sa pýtam sama seba, či by nebolo všetko celkom inak keby zmenil školu. Možno by to bolo pre neho naozaj lepšie a boli by sme sa vyhli toľkému trápeniu a možno by nás to peklo, ktorým sme si prešli, pohltilo oveľa skôr.Samé prečo, keby, možno. Otázky, na ktoré niet odpovede a napriek tomu sa vždy znova a znova vynárajú z podvedomia. Sú ako otravný, dotieravý hmyz, ktorý vám donekonečna bzučí v hlave. Kiežby som aspoň na jednu z nich dostala adekvátnu odpoveď.

Ale späť k Dominikovi. Odrazu sa začal správať inak. Stávalo sa, že bol veľmi nervózny. Na otázky typu - čo sa s tebou deje? - odpovedal, že to kvôli škole, že on tam chodiť nechce, že nezvláda učivo… Inokedy zas bol až nadmieru pokojný so zvláštnym výrazom v očiach alebo prehnane veľa spal. Vždy všetky tieto divné stavy pripisoval problémom v škole. Keďže rodičia absolútne nepoznali príznaky užívania drog, či už ľahších alebo ťažších, verili svojmu synovi a ani vo sne by ich nenapadlo, do čoho sa ich milované dieťa rúti.Problém je, že ono to vo väčšine prípadov, vôbec nie je tak, ako vo filmoch o narkomanoch. Deti totižto ( áno deti lebo vo veku 15 - 18 rokov sú to stále na polovicu deti ) nezačínajú s tými najtvrdšími drogami, nedopujú sa každý deň a nevyzerajú hneď ako zombíci. Sú rovnakí ako ich rovesníci. Možno občas nervóznejší, občas so zvláštnym pohľadom alebo prehnanou veselosťou ale aj zmeny nálad sú predsa v puberte normálne. A tak si rodičia, zavalení prácou a problémami, často prvé príznaky vôbec nevšimnú.Aj náš syn začínal pomaličky, nenápadne rovnako ako neskutočné množstvo mladých ľudí v jeho veku. Občas marišku s partiou, len tak z frajeriny, aby bola správna náladička. Neskôr sa im to zdalo málo. Veď je toľko nových vecí. Treba poskúšať.Samozrejme, že nie každý deň. Veď kde by nato mládež vzala peniaze. To zase len občas, zo zvedavosti a mladíckej hlúposti. Ktovie ako dho trvalo to občasné obdobie, kým sme zistili, že máme problém.Často počúvam alebo čítam od mladých ľudí názory, že dať si sem - tam marihuanu nikomu neublíži. Dokonca je to vraj zdraviu prospešné. Nožík sa mi vo vrecku otvára z takýchto rečí. Netvrdím, že sa hneď musí každý stať závislým ale nikto z nás nemôže dopredu vedieť, či práve u neho neprepukne závislosť hneď od začiatku.

Preto hovorme o týchto veciach. Nebuďme ticho a netvárme sa, že v našej rodine sa to nemôže stať. Neverili by ste koľko rodín ničí deň čo deň démon závislosti, či už drogovej alkoholovej, gamblérskej….

presne Janka nikto nevie či z toho nebude závislosť každý organizmus je iný je dobre,že o tom píšeš aj keď viem,že to musí byť pre Teba veľmi ťažké...

Ďakujem Lucka. Áno, je to nesmierne ťažké ?

Odpovedať na tento komentár

Milá Janka,si úžasná a davas ro zo života, ver ze som s tebou stále i keď na diaľku

Ďakujem Števko.

Odpovedať na tento komentár

Hrozné ale pravdivé a spoločnosť nemá záujem to riešiť

Odpovedať na tento komentár

Janka, na to nemám slov, to sa nedá vypovedať, čím si ste si prešli, tvoj syn, ty, tvoja rodina..niečo strašné..zlé.. mňa by to asi zabilo, mám troch synov, ten najmladší má 17 rokov...A ako som prišla do skupiny a spoznala tvoj príbeh, tak Timkovi o tebe a o tvojom Dominikovi rozprávam, ukazujem mu fotky, tvoje články. Je vidno na ňom, že sa zarazil, rozmýšľal. Ono je to tak..počujeme o tom, že "niekto" berie drogy, však len marišku, že "niekto" možno kamarát, možno kamarátov kamarát..že blbne. Ale vždy je to také, však nevadí, skúša ale veď o nič také nejde. Lenže je to také imaginárne, niekde mimo nás. Lenže ono to tak nie je a mladí si neuvedomujú, že to môže končiť aj smrťou. Už som ti písala, že by si mala chodiť po školách, hovor** o tom..je to veľmi ťažké, viem, ale mnohým mladým ľuďom by sa otvorili oči..Som o tom presvedčená. Nerozmýšľaš nad niečím takým? Ver tomu, že by ťa počúvali. ❤❤❤

Ďakujem krásne, Renka. Zatiaľ som o tom neuvažovala ale možno raz. ?

Odpovedať na tento komentár

Odpovedať na tento príspevok

Táto stránka využíva cookies a iné technológie sledovania na rozlíšenie jednotlivých počítačov, na individuálne nastavenie služieb, analytické a štatistické účely aj na prispôsobenie zobrazenia obsahu a reklamy. Táto stránka môže obsahovať aj cookies tretích strán. Ak budete pokračovať v používaní stránky, predpokladáme, že Vám vyhovuje aktuálne nastavenie, ktoré však môžete kedykoľvek zmeniť. Viac info tu: Ochrana súkromia