Prirodzené rodičovstvo - nosenie detí, dojčenie, vývoj dieťaťa

PSYCHOLOGICKÉ ASPEKTY PRIRODZENÉHO RODIČOVSTVA

Abstrakt: Prirodzené rodičovstvo vychádza z predpokladu, že ľudia sú biologicky a evolučne nastavení k plnému naplneniu svojho potenciálu. Úlohou rodičov a širšej spoločnosti by malo byť podporovať tento prirodzený proces a uľahčovať zrenie dieťaťa do jeho celosti. V tomto procese je dôležité identifikovať potreby a možné nástrahy každého obdobia aby priebeh dospievania bol čo najmenej zasiahnutý traumami.

Čím ďalej tým viac odborníkov, ale aj samotných rodičov sa prikláňa k názoru, že súčasný prístup k výchove nie je dostatočne citlivý k vrodeným potrebám dieťaťa. Preto sa mnohí obracajú k iným kultúram a spôsobom výchovy, ktoré by v sebe obsahovali túto citlivosť a schopnosť skĺbiť potreby dieťaťa s potrebami rodičov, ale aj doby a spoločnosti v ktorej žijeme. Čo to vlastne „prirodzené rodičovstvo“ je? Je to prístup k výchove dieťaťa, ktorý prihliada na evolučný ako aj biologický základ človeka a snaží sa napĺňať tie potreby dieťaťa, ktoré sú v daných vývinových obdobiach aktuálne.Keby sme sa pozreli na históriu ľudského vývinu, zistili by sme, že 99% času svojej existencie prežilo ľudstvo životným štýlov lovcov a zberačov plodov. Iba 1% svojej existencie strávilo usadeným spôsobom života farmárov a výdobytok ako napr. kočík je starý iba niečo vyše 200 rokov, čo je v kontexte evolúcie zanedbateľné. Preto je zaujímavé pozrieť sa na výchovné praktiky národov, ktoré ešte zachovávajú tradičné spôsoby starostlivosti o dieťa. Napriek tomu, že tieto sa v mnohých prístupoch odlišujú, majú spoločnú tesnú väzbu medzi dieťaťom a matkou, časovo neobmedzené intervaly dojčenia na podnet dieťaťa, minimalizáciu plaču a okamžité uspokojovanie potrieb.Z hľadiska západnej psychológie ale aj východných vývinových teórií, má každé vývinové obdobie v živote jedinca určitú základnú tému, kedy je psychika jedinca citlivá na konkrétne podnety. Ak sa v tomto období daná téma nespracuje alebo spracuje zle, dochádza k spomaleniu vývinu, keďže nie je dobre vyvinutá báza na ktorú sa dá nadstavať nová úroveň.

Novorodenec: „Byť tu a mať“Počas prenatálneho obdobia je dieťatko v bezpečí maternice a jeho potreby sú naplnené okamžite. Je v stálom kontakte so svojou matkou, počuje jej hlas, smiech, tlkot srdca ako aj hlasy iných osôb, s ktorými komunikuje. Má stály prísun potravy. Potom nastane čas pôrodu- veľkej zmeny, na ktorý je však fyziologicky veľmi dobre vybavené- vie čo robiť- nie na mentálnej úrovni, ale ininktívne. Po narodení očakáva- na základe svojich ininktov to, čo mu náležite patrí- neprerušený kontakt s tým, čo pozná najlepšie- vôňou svojej matky, jej hlasom, tlkotom srdca, mliečkom, dotykom, bezpečím. V porovnaní s mláďatami iných živočíšnych druhov, aj primátov, je ľudské mláďa pri narodení oveľa menej zrelé a jeho predčasné narodenie sa pripisuje rýchlemu rastu hlavičky a vzpriamenému držaniu tela matky, čím je panva zmenšená a v neskorších štádiách vývinu by pôrod nebol možný. Montagu /1986/ prirovnáva zrelosť ľudského mláďaťa zrelosti malého klokana, ktorý pokračuje vo vývine v bezpečí matkinho vaku. Vzťah medzi ľudskou matkou a dieťaťom by neprítomnosť takéhoto vaku mal nahradiť. Erick Erickson definuje obdobie od 0-18 mesiacov v kontexte budovania si dôvery vs. Nedôvery. Keďže dieťa v tomto veku nemá ešte mentálny koncept sveta okolo seba- je sebestredné - považuje za svet jednotu matky a seba. To je pre neho celý svet- aký teda je z tohoto pohľadu? Reaguje svet na moje potreby? Dostávam to, čo potrebujem? Čo sa stane keď som zúfalý/á? Kde je svet keď plačem? Som schopný/á dovolať sa pomoci? Stará sa o mňa svet? Toto sú koncepty, ktoré sa tvoria v hlbokom podvedomí dieťaťa. Úspešný prechod touto fázou nám dáva pocit že máme právo tu byť- formuje sa fyzická identita.Z hľadiska indickej filozofie je obdobie prenatálne až 12 mesiacov obdobím formovania fyzického tela. Hlavná životná sila sa sústredí práve na rast a rozvoj funkcií a orgánov tela. Hlavnou úlohou tohoto obdobia je naučiť sa zachádzať s telom- ako sať, tráviť, sedieť, plaziť sa, zvládať gravitáciu. Vedomie dieťaťa je zamerané dovnútra. Dieťa žije v symbióze s matkou a sústredí sa najmä na prežitie a telesné pohodlie. Ak sú tieto potreby dostatočne naplnené, človek je ukotvený vo svojom fyzickom tele a cíti sa byť prijatý do tohoto sveta.Traumy, ktoré spôsobujú problémy v tomto období: pôrodná trauma, nedostatočná väzba na matku, poruchy jedenia, zanedbaná starostlivosťMožné problémy v neskorších obdobiach: obezita, rigidita, strach zo zmeny alebo ustráchanosť, nekľud, nesústredenosť, poruchy príjmu potravyAko teda zabezpečiť dostatočne vyživujúce a bezpečné prostredie pre novorodenca?

Časté dojčeni: Rozbory mlieka jednotlivých druhov cicavcov poukazujú na to, že z tohoto hľadiska existujú 2 druhy cicavcov: tí, ktorí nechávajú svoje mladé v brlohoch, kým dospelí hľadajú potravu, a tí, ktorí svoje mláďatá nosia so sebou. Prvá skupina cicavcov má materské mlieko veľmi bohaté na tuky a bielkoviny, a preto zostanú mláďatá nasýtené po dobu až 2-3 hodiny. V materskom mlieku druhej skupiny je tukov a bielkovín oveľa menej, teda predpokladá sa, že dieťa má k mlieku prístup skoro nepretržite. Materské mlieko ľudí patrí práve do druhej skupiny. Predpokladá sa, že materské mlieko je stráviteľné v priebehu 20 min. a preto je prirodzenou potrebou novorodenca dojčiť sa čo najčastejšie.

Nosenie detí Chrbtica novorodenca, na rozdiel od chrbtice dospelého človeka, nie je formovaná do tvaru S, ale je v spodnej časti stočená dopredu, preto sú pohyby dieťaťa obmedzené na pohyby dopredu. Preto, keď novorodenci ležia na chrbte, nie sú schopní úplne položiť stehná na podložku. Tento anatomický jav neumožňuje vzpriamenú chôdzu, ale je ideálny na vertikálne sedenie na tele dospelého. Toto tiež naznačuje, že nie je príliš biologicky podložený názor, že dieťa má od narodenia ležať na rovom, lebo sa mu skriví chrbtica. Naopak, prechod medzi skrútenou polohou v maternici a ležaním má byť postupný. Deti tiež aktívne prispievajú k noseniu tým, že pri neočakávaných a náhlych pohyboch pritlačia nohy k telu dospelého.

12-18 mesiacov: „Cítiť a zažívať pôžitok“V období, kedy sa dieťa začína pohybovať, dochádza k zmene aj v jeho vnímaní sveta. Akonáhle je schopné odplaziť sa od matky, začína zažívať krátke momenty nezávislosti. Začína si uvedomovať, že je oddelená, samostatná bytosť. Keďže je aj naďalej veľmi závislé na matke, tento objav je desivý aj vzrušujúci zároveň- týmto si dieťa začína uvedomovať dualitu, svet rozhodnutí sa pred ním otvára a ono začne vnímať protiklady: dobrý/zlý, pôžitok/bolesť, blízkosť/odlúčenie, ja/ostatní. Tieto kategórie viac cíti ako chápe. V tomto období je dieťa stelesnením chcenia, túžby, prežívania. Potreby a túžby motivujú k pohybu. Reč ešte nie je rozvinutá, preto hlavným komunikačným prostriedkom je emócia, na ktorú treba citlivo reagovať. V tomto období sa tvorí emocionálna identita. Emočný stav daného momentu sa stáva hlavným indikátorom reality, keďže ešte neexistuje pojem času, to, čo dieťa v danom momente prežíva je vnímané ako večnosť. Ak mu chýba matka, zdá sa mu, že je preč celú večnosť. To čo prežíva vníma ako seba. Ak niekto reaguje na jeho emócie, cíti sa byť vnímaný a vytvára sa u neho pocit bezpečia, moci a spojenia s inými. Emócie dieťaťa sú jeho prvou rečou. Dieťa sa učí túto reč prostredníctvom efektívneho zrkadlenia a pozitívnych reakcií na jeho emócie. Ak rodič reaguje na emocionálny výraz dieťaťa, ono sa učí, že jeho vrodená schopnosť komunikovať je účinná a venuje jej viac pozornosti. Ak sa naučí pochopiť svoje emócie stáva sa emocionálne gramotné teda dokáže prostredníctvom svojich emócii komunikovať a rozumieť emóciám druhých. Okolo tohoto veku začína aj nevedomá identifikácia dieťaťa. U malých detí je uvedomovanie si otvorené a receptívne, avšak schopnosť reflektovať vlastné skúsenosti sa plne vyvinie až v období dospievania. Dovtedy vnímame seba pomocou identifikácie. Keďže v detstve nie sme schopní vnímať seba, náš sebaobraz závisí od ostatných, ktorí nám pomáhajú vidieť a poznať samých seba. A tak deti začínajú internalizovať zrkadlenie svojho okolia.

  1. mes. – 4 roky: „konať a byť jedinečný“V tomto období nastupuje autonómia. Dieťa sa už úspešne oddelilo od matky a cíti sa dostatočne bezpečne vo svojej oddelenosti na to, aby začalo experimentovať so svojou vôľou. Rozvoj reči umožňuje chápať čas v zmysle príčiny a dôsledku. Toto zistenie prináša kontrolu nad impulzmi, in*inktívne stavy sa dostávajú pod vedomú kontrolu čo predpovedá vznik vedomého ja. V tomto veku je dieťa prirodzene zamerané na seba a túži po vytvorení si osobnej moci a schopnosti tvor** a definovať. Podľa Ericksona ide o obdobie definované autonómiou versus hanbou a pochybnosťami. Dôležitým v tomto období je rozvinutý pocit autonómie a vôle, harmonicky vyrovnaný s vôľou iných. V tomto období je rovnako škodlivé lámať vôľu dieťaťa ako aj budovanie prehnaného pocitu kontroly bez určovania limitov. Ak u dieťaťa potlačíme právo konať a presadiť sa ako autonómny jedinec /cez tresty, zahanbovanie, prehnanú kontrolu/ potom sa proces individuácie zasekne buď v odpore alebo poddajnosti a nikdy sa poriadne nerozvinie. Ak na druhej strane nedáme vhodné limity detskej vôli, dôjde k nafúknutiu ega. Takéto deti skáču rodičom po hlave a majú prehnanú predstavu vlastnej moci a nadradenosti. Dieťaťu by malo byť umožnené autonómne fungovať vo svojom každodennom rozhodovaní, nemalo by mu byť dávané množstvo príkazov, zákazov a rozkazov, ale zároveň by sa malo naučiť rešpektovať aj hranice a rozhodnutia iných. Tým sa vytvorí rovnováha medzi schopnosťou rozhodovať a schopnosťou rešpektovať rozhodnutia iných. V súvislosti s týmto obdobím treba spomenúť jav „ sebanaplňujúcej veštby“- je to psychologický jav, pri ktorom sústredenie sa na určitú nežiadanú okolnosť, stav atď, túto situáciu spustí. Práve v období nastupujúcej autonómie majú rodičia tendenciu kontrolovať a strážiť dieťa na každom kroku a hovor** mu čo má a nemá robiť. Dieťa je tvor spoločenský a je „naprogramované“ plniť naše očakávania. Teda ak mu hovoríme „pozor spadneš“ dieťa má tendenciu naozaj sa zľaknúť a spadnúť. Nie je to vedomé uposlúchnutie ale podvedomá reakcia. Ak ide o nechcené správanie, taktiež platí, že sústredenie sa rodiča na túto odchýlku posilňuje toto správanie- ignorovanie či pretransformovanie takéhoto správania je oveľa účinnejšie.Z hľadiska západnej psychológie aj východného prístupu k rodičovstvu je tiež veľmi dôležitá matkina nevyžadujúca prítomnosť. V našej kultúre kladieme veľmi veľký dôraz na robenie, dosahovanie niečoho na úkor jednoducho bytia. Mala som možnosť pozorovať Tibeťanov v ich každodennom živote a bolo možné pozorovať ako sú uzemnení v spodnej časti svojich tiel. Oni to nazývajú hara - je to životné centrum spojené s vlastnosťami ako pevná vôľa, sebadôvera, vyrovnanosť, dôvera. Ľudia na Západe naopak majú svoje centrum v hornej časti svojho tela, čo je čiastočne spôsobené prílišným zdôrazňovaním racionálneho intelektu a odcudzenie sa od zeme. Snažia sa dosahovať bezpečie a kontrolu tým, že kontrolujú život svojou mysľou. Matkina nevyžadujúca prítomnosť umožňuje zažiť si prázdnotu a samotu bytia bez pocitu nedostatočnosti a tým sa buduje stabilné a zdravé vnímanie seba.

4- 7 rokov: „Milovať a byť milovaný“Keď dieťa opustí obdobie egocentrickosti, začína prejavovať záujem o vzťahy mimo rodiny. Láska a náklonnosť začína byť vedomejšia a autonómia a uvedomenie si hraníc seba nadobudnuté v predošlom období poskytuje základ pre formovanie vzťahov s okolím, pričom vzťahy v rodine tvoria prvý návod ako tvor** svoje vlastné vzťahy. Aký je tento vzor? Funguje tu spolupracujúce partnerstvo alebo ide o dominanciu?, Vyjadrujú sa v rodine city a emócie? Je komunikácia dobre modelovaná dieťaťu? Podstata týchto vzťahov veľmi ovplyvňuje sebavedomie dieťaťa a preto odmietnutie či strata sú v tomto období veľmi zraňujúce. V tomto období sa tvoria programy našich vzťahov a naša sociálna identita. Úspešné formovanie sociálnej identity závisí od seba- akceptácie a tá umožňuje deťom akceptovať iných. Erickson charakterizuje toto obdobie rozporom „iniciatíva versus vina“. V tomto období však často dochádza ku konfliktu ak rodičia poskytujú deťom podmienečnú lásku za účelom formovania správania- vtedy sa deti učia, že autonómia a láska sú dva vzájomne vylučujúce sa javy. Deti sa rýchlo naučia aké správanie maminku poteší, a aké správanie je spojené s odmietnutím. Túžba byť milovaný je obyčajne silnejšia ako potreba autonómie a tak si vytvoria falošné ja. Vyrastú s pocitom že buď môžu byť sami sebou alebo milovaní ale v skutočnosti nemôžeme mať kvalitné a úprimné vzťahy bez toho aby sme boli v kontakte s našou pravou podstatou. Potlačené a neakceptované časti sú potlačené do podvedomia odkiaľ naďalej ovplyvňujú náš život.

7- 12 rokov: „Hovor** a počúvať pravdy“

Obdobie tvorivého vyjadrenia. Keď už je vytvorená sociálna identita a dieťa pochopilo základné vzťahy medzi sebou a svetom, otvára sa priestor pre osobnú tvorivosť. Ak všetky predošlé obdobia prebehli v poriadku, dieťa je energeticky a emocionálne naplnené a cíti potrebu vyjadr** túto energiu prostredníctvom tvorivosti. Erikson nazýva toto obdobie „usilovnosť vs. Menejcennosť“- je to obdobím expanzie, experimentov a tvorivosti. Toto obdobie je obdobím komunikácie, či už tvorivej alebo vo forme dozvedania sa nových informácií. Je veľmi dôležité aby dieťa bolo vypočuté a aby jeho otázky boli zodpovedané.

Odpovedať na tento príspevok

Táto stránka využíva cookies a iné technológie sledovania na rozlíšenie jednotlivých počítačov, na individuálne nastavenie služieb, analytické a štatistické účely aj na prispôsobenie zobrazenia obsahu a reklamy. Táto stránka môže obsahovať aj cookies tretích strán. Ak budete pokračovať v používaní stránky, predpokladáme, že Vám vyhovuje aktuálne nastavenie, ktoré však môžete kedykoľvek zmeniť. Viac info tu: Ochrana súkromia