Sen - Poviedka o opatrovateľke Cecílii

Sen - Poviedka o opatrovateľke Cecílii

S námahou sa dvíham z postele do sedu a pokúšam sa udržať rovnováhu. Raz, dva, tri, štyri, päť... Odrátavam v duchu každodenných pár ranných sekúnd, po ktorých mám odskúšané, že ma zemská príťažlivosť nezvalí späť na lôžko. Pozorujem svoje chudé nohy pod pruhovaným starým pyžamom, z ktorého vykúkajú čierne, popraskanými cievkami pokryté chodidlá. Sú ako kôra stromu. Nechty na prstoch majú žltú farbu a nepravidelné ryhovanie len podtrhuje ich vlkodlačí vzhľad. Pohľadom prechádzam na ruky. Vystupujúce žily mám potiahnuté fľakatou papierovou kožou. S námahou sa nadýchnem. Z hrude sa mi ozýva symfónia pre píšťalky. Mal by som skončiť s touto hrôzostrašnou inventúrou svojho tela, na ktoré som si ani za tie dlhé roky, čo to ide so mnou poriadne z kopca, nezvykol. Mechúr mi s naliehavosťou dáva na vedomie, že jeho kapacita je oveľa menšia ako kedysi. Mal by som sa načiahnuť za mojimi dvoma pomocnými nohami. Sú opreté pri posteli a čakajú... ako jediné, verne a oddane na chvíľu, keď ich budem potrebovať. Je strašné byť starým. V duchu mi znova napadne, prečo mi nemilosrdný čas s touto bolestivou a nemohúcou starobou nepriniesol aj Alzheimera, nech si radšej nepamätám na časy, keď bolo všetko inak. V myšlienkach zabieham ku deťom. Malým batôžtekom, ktoré učarujú už pri narodení tak, že by za ne človek dýchal. Myslím na chvíle, keď som si bol pri pohľade na ne istý, že to oni dali zmysel môjmu životu. Celý život som sa im snažil byť dobrým otcom a neskôr dobrým starkým ich deťom. Teraz ich ani nenapadne, ako žijem. Ostal som úplne sám. Cítim bolesť v hrudi a roztrasenou rukou si zotieram prvú rannú slzu, ktorá už tiež patrí ku mojim rituálom. Keby tak aspoň dnes... Možno dnes niekto zazvoní... dávam si v duchu nádej a pesimista vo mne mi ju hneď berie. Smútok. Bezbrehý a nekonečný. To je to, čo okrem mnohých fyzických bolestí cítim.

Z postele ma priam vymr** des. Moja potom nasiaknutá nočná košeľa, obtočená okolo vlhkého tela, zo mňa urobila vývrtku. Trasie ma od zimy. Kolená si pridržiavam pod bradou a celá moja telesná schránka sa chveje. V záchvate nepochopiteľného strachu si kontrolujem chodidlá. Lak z nechtov sa mi už spolovice ošúpal, no moje nohy majú farbu a vitalitu zo včera. Som to ja. Vďaka ti, Bože.

„Už si hore, zlatko? Urobím ti praženicu. Potrebuješ sa poriadne najesť pred dnešným pohovorom.“ V škáre pootvorených dverí mojej izby sa objavuje usmiata ocinova tvár. Hneď nato jeho úsmev nahrádza ustráchaný výraz. Pýta sa, či som v poriadku. Prikladá mi dlaň na čelo. Rýchlo ho ubezpečujem, že všetko je ako má byť, len som mala zlý sen. Cez plecia mi prehadzuje hrubý froté župan. Starostlivo mi odhŕňa z tváre zlepené vlasy. S úmyslom zmazať jeho obavy vyskakujem z postele a miznem v kúpeľni. Horúca voda zmýva zo mňa nočnú moru a preberá ma do môjho mladého života. V kuchyni na stole už rozvoniava káva. Vedľa nej na tanieri tróni Lomnický **t z praženice. Usmievam sa. Dnes si odpustím komentár, že toto je porcia pre troch baníkov. Otec sa tvári trochu rozpačito, keď ho objímem a vravím, že ho mám rada. Líca mu pokryje rozpačitá červeň. Vraví: „Ja teba tiež.“ Môj žalúdok sa trochu búri pred vaječnou inváziou, no dnes si dávam mimoriadne záležať na tom, aby ostal tanier prázdny. „Idem, Cilka,“ vraví. Naťahuje si menčestrové sako. Aktovka v jeho ruke je poriadne ošúchaná. Už by si zaslúžil novú. Keď si zoženiem prácu, bude to prvé, čo kúpim z prvej výplaty. Po jeho odchode do práce byt onemieva. Pozriem na rádio, ale nezapnem ho. V duši mám teplo z pocitu, že ho mám. Mala by som si to uvedomovať častejšie. Dopíjam kávu a myslím na to, aký je život zvláštny režisér. Vraj bol nudný a ku tomu slabá osobnosť. To boli hlavné dôvody, prečo sa mama zamilovala do iného. Nebránil jej. Na to ju mal príliš rád. Svoje novoobjavené šťastie si však dlho neužila. Osud jej poslal do cesty opitého šoféra, ktorý paradoxne zapíjal smútok z toho, že ho opustila žena. Urobil kašu z jej auta i z tela a seba uvrhol do dvojnásobného nešťastia. Vtedy som mala desať a veľa vecí som nechápala. Vlastne ani dnes mnohým dianiam nerozumiem, i keď mám o desať viac. Bývali časy, keď ma niečo nútilo vytiahnuť túto tému. Výsledok bol vždy rovnaký. Otec zakaždým utrúsil niečo, že každý je strojcom svojho šťastia a svoj mierny postoj ešte viac zmierňoval konštatovaním, že bola aspoň na chvíľu šťastná podľa svojich predstáv. To vďaka nemu nesúdim. Vďaka nemu sa nehnevám na matku. Vďaka nemu... som taká, aká som. Som skalopevne presvedčená, že za všetko dobré, čo vo mne je, vďačím jemu. Jeho láskavosti a oddanosti. Kdesi som čítala jeden fejtón, kde autor tvrdil, že účtovník má namiesto srdca kalkulačku. Pomyslela som si, že by mal spoznať môjho otca.

„Ty kokso. To je hrúza. Kde ty na tie sny chodíš? Mala by si si ich zapisovať. Normálne si bola deväťdesiatročným chlapom?“ Júlia, moja veky stará priateľka, sa v telefóne chichúňa a ja jej znova a znova opisujem, že som to cítila. Všetko. Jeho bolesť, jeho smútok i jeho sklamanie. Skrátka som bola ním. Prežila som tú chvíľu v jeho tele, vnímaní a v pocitoch. Vraví, že po tom, ako sa predierala pralesom s mačetou v ruke, po pôrode dvojičiek šimpanzov a po karičke myší uprostred našej obývačky, je to to najoriginálnejšie, čo sa mi kedy snívalo. Potom zvážnie. Vraví, že mi tým chce možno podvedomie niečo našepkať. Možno je to poučením. Mementom, aby som nezúfala, keď mi nevyjde dnešný, či ďalší pohovor a tešila sa z toho, že som mladá, krásna, sexi a plná života.

„Staroba je definitívna, dievčatko. Mysli na to. Teraz máš ešte svoj život v rukách a môžeš o ňom rozhodnúť. Teš sa zo svojho zdravia a mladosti.“ Má pravdu. Do šedej kôry v mozgu si to tetujem, keď si pred zrkadlom zrovnávam vlasy do sriózneho účesu. Pár hodín nato viem, že i dnešok bol prázdny výstrel bez zásahu. Opakujem si, že najdôležitejšie je zdravie. Všetko ostatné príde. Napriek tomu ma prepadá beznádej. Som absolventka gymnázia bez vyhliadky na ďalšie štúdium. Nemáme na to. V myšlienkach zablúdim ku Patrikovi, ktorý si vybral niečo lepšie ako som ja. Vlna môjho pesimizmu ma prehodí ku môjmu dobráckemu otcovi, ktorý je roky na tom rovnako. Možno z obavy, že zas bude pre niekoho málom. Možno z toho, že cíti záväzok ku svojej jedinej dcére. Život nie je spravodlivý. Nie je fér voči dobrým ľuďom. Zapínam počítač a do Googla zadávam stránky s ponukami práce. Lúskam sa nimi ako veverička, ktorá po rokoch našla stratený kľúč od špajze a zisťuje, že všetky jej oriešky sú práchnivé. Dokonca aj tie, čo sa tvária nádejne. Zdvíham telefón: „Nie, oci, nepochodila som. Bol to zas elegantný ofajč, založený na lanárení dôverčivých ľudí. Po mastnom kurze, ktorý je podmienkou, by zo mňa bola celkom slušná klamárka, ktorá by dokázala vymámiť i z jalovej kravy teľa.“ Utešuje ma. Vraví, že život je dostihová dráha a treba preskočiť veľa prekážok. Skladám. Znova sa lúskam orieškami, kým nenatrafím na niečo, čo prinúti moje oči zaparkovať na dlhšie. Opatrovateľka. Vyžaduje sa kurz opatrovateľstva v Červenom kríži alebo v nejakej inej initúcii, ale tá prvá má v zahraničí veľký cveng. A potom nemčina. Vraj aspoň uspokojivé základy. Usmievam sa a v hlave mi preblysne... Jáá, das bin ich. Na gympli som okrem angličtiny mala aj nemčinu. Tá prvá sa mi zdala ako pierko poletujúce vo vetre. Tá druhá hrncom rútiacim sa zo schodov. Napriek tomu ju ovládam celkom slušne. Maturitnej komisii to stačilo. Zisťujem adresu Červeného kríža. Niečo vo mne sa rehoce, no niečo druhé prvému zapcháva ústa. Na malý papierik si zapisujem telefónne číslo a skôr, ako si to rozmyslím, ho vytáčam. Jééj, vraj mám šťastie. O týždeň začína nový kurz. Osôbka na druhej strane ma zahŕňa informáciami. Kurz trvá šesť týždňov. Vyučuje sa štyrikrát týždenne, po tri hodiny. Súčasťou sú tri víkendy praxe v nemocnici, na geriatrickom oddelení, alebo v nejakom domove dôchodcov. Ohromuje ma cena, ktorá činí pol výplaty môjho otca. V duchu si zrátavam, čo mi tento nápad, táto práca môže dať a zobrať. Keby to tak naozaj vyšlo, mohla by som konečne pomôcť otcovi. Naďalej by sme boli dvaja opustení ľudia v mori tých ostatných, ale už by sme v tej našej loďke veslovali obaja. Nasledujúce dni vedieme s otcom siahodlhé rozhovory. Nevie si ani predstaviť, že by som prestrihla pupočnú šnúru. Je to smutné a úsmevné zároveň. Neuvedomuje si, že dieťa zdieľa pupočnú šnúru s matkou. Po zapísaní do kurzu ho ubezpečujem, že je to nutná zmena a zároveň šanca na lepší život. Nasledujúce týždne som po krk ponorená v celkom inom učení, na aké som bola zvyknutá. Úplne ma to pohlcuje. Zoznamujem sa s fungovaním tela a prekvapene zisťujem, ako málo viem o niečom, čo mi robí takú úžasnú službu. Po takmer dvoch rokoch znova sedím v lavici. Je to príjemný návrat, len moje spolužiačky sa od tých zo strednej poriadne líšia. Sú rozmanité vekom, vzhľadom i motiváciou, ktorá ich sem doviedla. V lavici za mnou sedí rehoľná sestra. Nonšalantne prehliada šťavnaté nadávky dievčinky, ktorá nestačí písať. Predo mnou sedí žienka so strhanou tvárou. Samoživiteľka dvoch detí. Tento kurz jej vraj má zabrániť vylúpiť banku. Veselá päťdesiatnička tvrdí, že musí zmeniť ovzdušie a popritom zarobiť na operáciu viečok a nadvihnutie prsníkov. Je nás tu osemnásť a každá sme iná. Napriek tomu sa medzi nami prekvapivo vyvíja priateľstvo a spolupatričnosť. Cítim sa vtiahnutá do života viac ako kedykoľvek predtým. Prax v nemocnici a neskôr v domove dôchodcov je napriek psychickej predpríprave na to, že nepôjde o prechádzku ružovou záhradou, šokujúci. Konfrontovaná s chorobou a starobou mnohé veci prehodnocujem. Moje doterajšie problémy, ktoré sa mi zdali takmer fatálne, sa teraz zdajú smiešne. Učím sa merať tlak. Starám sa o hygienu i o jedlo a veľakrát mi ide srdce z hrude vyskočiť nad biednosťou života v cieľovej rovinke. Párkrát vážne zauvažujem, či robím dobre, že sa usilujem o túto prácu. A potom vidím v tvárach ľudí, o ktorých sa starám, záblesky vďaky, ktoré moje pocity menia. Myslím na otca. Tiež možno bude potrebovať moju pomoc. Keď ten čas príde, budem pripravená. Po šesťtýždňovom únavnom kolotoči, ktorý mi vyčerpal telo i dušu, prichádza zmena. Na stole vedľa počítača leží čerstvý certifikát. Znova brázdim po stránkach na internete. Tento raz rozposielam svoj životopis do množstva agentúr. Pár týždňov márnych pokusov a inzeráty opatrovateliek s dlhoročnou praxou, ktoré márne hľadajú prácu, ma deprimuje. A práve vo chvíli, keď skladám hlavu do dlaní a dovoľujem si na chvíľu luxus prepadnúť smútku, mi zvoní telefón. „Si pripravená vycestovať?“

Lapám po dychu. Lujza, kyprá päťdesiatnička s trojfarebnými vlasmi z poslednej lavice, mi náhlivo vysvetľuje, že má prácu. Mala nastúpiť a striedať sa so svojou nevestou, ale človek mieni a Pánboh mení. Nevesta je vraj je už v treťom mesiaci a pritom mala normálne k****y. Informácie sa mi sypú do ucha a ja napínam všetky zmysly, aby mi nič neušlo. Lujza sa teší, nevesta zúri... a ak chcem, ak mám záujem, tak mám prácu. Na moje kedy mi vraví, že mám more času. Cestujem až za tri dni. Ježiši. Žalúdok sa mi rozochvieva. Prinútim ju k zajtrajšiemu stretnutiu a potom sa v chvate obliekam. V obchode kupujem kurča a šampanské. „Oci. Mám pre teba novinku.“ Môj stvor**eľ meravo stojí vo dverách a zdá sa, že lahodná vôňa večere je pre neho ako úder do žalúdka. Pichne ma pri srdci. Toľko rodičov priam prahne po chvíli, keď sa ich ratolesti osamostatnia, no on nie. Novinu vycíti skôr, ako mu ju poviem. Snažím sa znieť veselo a človek, ktorý pre mňa v mojom živote znamená najviac, mi starne pred očami. Nútim sa do prehnanej veselosti. Vravím, že konečne bude mať čas aj pre seba. Môže chodiť do kina, či odbehnúť si s priateľmi na pivo. Možno niekoho stretne a znova sa zamiluje. Moje slová pôsobia úplne opačne. Na druhý deň sa od Lujzy dozvedám podrobnosti. Môj prvý pacient je vraj milý pán. Má osemdesiatdeväť a dobrácku povahu. Ďalšie dva dni absolvujem papierový maratón. Ako posledný doklad zvieram v ruke výpis z registra trestov. Mám šťastie. Nikto nezistil, že sme pred rokmi zo záhrady suseda mojej starkej kradli čerešne. Všetko beží tak rýchlo. Nemám sa kedy ani báť. Stojím pred vchodom paneláka s obrovskou taškou. Čakám na taxík. „Ocíí, no táák. Nejdem predsa krotiť tigre, ani do uránovej bane. Za dva týždne ma máš naspäť. Budem ti písať esemesky.“ Som rada, že auto prichádza na čas. Mávam a vydávam sa do neznáma. Tri spolucestujúce, každá z nich má už nejaký ten rôčik práce v Rakúsku za sebou, chrlia hrôzostrašné príbehy, ktoré zažili. Netušia, že ma desia. Počuté v konfrontujem s obsahom knižky zo života jednej opatrovateľky, ktorú som si kúpila a prečítala po nástupe do kurzu. Rátala som s nadsádzkou kvôli dramatickosti deja, no teraz sa mi zdá, že jej obsah v mnohých ohľadoch verne zdokumentoval skutočnosť. No nič. Nesmiem vynášať unáhlené závery, kým si to neoverím na vlastnej koži. Dala som sa na boj a necúvnem. Aj tak by bolo neskoro. Dva roky a takmer tri mesiace. Znova cestujem. Tento raz vlakom uháňajúcim z Klagenfurtu do Viedne. Za oknom sa mihá nádherná krajina. Tá Cilka spred viac ako dvoch rokov by nasávala krásu, nadchýnala sa a ukladala obrazy do priečinka, do ktorého by neskôr nahliadala ako do fotoalbumu. Tá dnešná však len tupo a bezducho hľadí. Na kolenách mám rozčítanú knižku. Jej písmenká sú ako mydlové vločky. Šmýkajú sa mi pred očami mnohokrát a zakaždým mi z pamäte vykĺznu. Myšlienky mám ako vrece bĺch. Pod chvíľou sa rozskáču, každá iným smerom. Do kupé pristupuje mladý muž. Krajan. Poznám to podľa prízvuku. Nenamáham sa s nemčinou, dokonca ani neotvorím ústa. Len prikývnem. Veď vidí voľné miesta, tak čo sa pýta. Opieram hlavu a zavriem oči, zabezpečujem si súkromie. V duchu sa vraciam do nedávnej minulosti, ktorá sa napriek dvadsiatim siedmim mesiacom zdá, že sa odohrala pred desaťročím. Znova ustráchano vystupujem na dvore s malým žltým domčekom a znova hľadím do drobnej tváre starčeka s veľkými očami. Volá sa Wolfgang. Jeho meno poznám z papierov. „Zezíli,“ srdečne mi zviera ruku v tých svojich. Je mi jasné, že tiež študoval doklady a nepochybujem, že Cecília je pre neho ťažké. Ponemčil si ma. Znovu sa pri tej spomienke usmievam. Vybavujem si jeho vetchú telesnú schránku a detský úsmev. Už po pár minútach zisťujem, že moja nemčina mi pri komunikácii s ním nepomôže. Hovorí akýmsi dialektom. Sedí v prútenom kresle na slnkom zaliatom dvore. Vedľa neho podupkáva nervózny pár. Vysoký pán s riedkymi zubami a drobná brunetka. Od jej plamenného pohľadu by sa dala odpáliť cigareta. Všetko naberá rýchly spád. Jediný zástupca ženského pohlavia ma vláči po dome a šteká príkazy. Prikyvujem a v duchu sa modlím, nech je už toto komando preč. Zvláštne. Už vtedy som sa nebála, čo si počnem s týmto drobným cudzincom, ktorý mi bol zverený. Dvere na kupé sa otvárajú a moje oči tiež. Na sedadlo ku chodbičke sa usádza typická Ostereich Frau. Má možno šesťdesiat. Telo má uväznené v tesnom kroji, ktorý jej prsníky vytláča do neprirodzenej nadmorskej výšky. Velikánske farebné tetovanie a tvár s centimetrovým líčením k rakúskej dokonalosti doťahuje široký strojený úsmev od ucha k uchu. Aj toto je obraz tejto krajiny a nie je vôbec zriedkavý. Skôr ako sa schovám do azylu za svoje viečka, zavadím pohľadom o mladíka sediaceho oproti. V následnej tme mi napadne, či to, čo som v jeho tvári zahliadla, sa mi len nezazdalo. Znova zachytávam vlnu spomienok. Nie je ťažké preladiť a uniknúť z reality. Monotónny zvuk vlaku na koľajniciach ma do nich priam hypnoticky prenáša. Sedíme oproti sebe. Usmievame sa. Už viem, že verbálny prejav bude problémom. Vystiera ruku doprostred stola dlaňou nahor. Prikrývam mu ju svojou dlaňou. Obaja máme v tvári spečatenosť. Trvá niekoľko ďalších dní, kým naformátujeme naše rituály. Napriek rečovej bariére a napriek štekajúcej Frau, ktorá sa občas objaví a zahŕňa ma množstvom príkazov. Po pár dňoch ma prekvapuje smiech pani z agentúry. Pochádza zo Slovenska a ja nedočkavo čakám na vysvetlenie, čím ju starý pán tak rozosmial. S námahou normalizuje dych. Vysvetľuje mi, že sa spýtala na našu komunikáciu, keď máme jazykovú bariéru. Drobný muž s dobráckym pohľadom vraj tvrdí... s vážnosťou, ktorú som sama videla, že viem čítať myšlienky. Nemohla som si priať lepší kompliment. Vlak znova zastavuje. Oproti nezvyčajnej paničke usadá párik teenagerov. Skôr ako privriem oči úplne, z nepochopiteľných dôvodov zrátam pirsingy na tvári dievčaťa. Dva na obočí. Krúžok na nosnej prepážke a strieborný vriedok na nosnom boltci. Dva ďalšie v lícach, tam, kde sa iným robia jamky. Dva v kútikoch úst a jeden cez peru, v strede nad hornými zubami. Pri zatváraní očí sa v duchu usmievam. Myslím na magnet uprostred našej chladničky. Určite by ju pricucol.

Po prvom turnuse sa vraciam domov plná pocitov. Rapocem v kuse. Negatíva vynechávam. Po mastnom poplatku agentúre utekám kúpiť otcovi aktovku. Snaží sa tvár** nahnevane, no ja mu to nežeriem. Keď hladí imitáciu kože, kútikom oka zaznamenávam v jeho tvári dojatie Počas ďalších a ďalších turnusov sa učím rozoznávať pozlátko rakúskej zdvorilosti od zahmlievanej skutočnosti. Sklamaniami z hranej úprimnosti by som mohla vytapetovať svoju ošarpanú izbičku, no od prvého dňa ostáva niečo nezmenené. On. Jeho oči vravia viac ako jeho ústa, aj keď ani tie nelenia. Rozpráva v jednom kuse. Zjavne už dlho nemal poslucháča. V duchu si sľubujem, že už kvôli jeho milote sa pokojne naučím aj po hebrejsky a potom bude potrebovať na uši octanovú masť, tak mu zo mňa spuchnú. Chvíľu sa nechávam unášať. Myseľ mi zahmlieva opar driemot. Preberá ma prudký pohyb mojej hlavy, spôsobený brzdením vlaku. Graz. Erdegfrau náhlivo posúva svoje telo do chodbičky. „Aufviedersehen,“ zamáva. Mladík oproti mi podáva knižku, ktorá sa mi zosunula z kolien. „Som Emil,“ vraví, pre mňa úplne nelogicky. Jeho úsmev je zvláštny. Patrí k druhu tých ľahkých, no predsa naliehavých. Akoby som ho mala poznať. Zdvorilo, no s odstupom poďakujem a privierajúcimi viečkami mu dávam najavo, že toto je súkromná zóna. Vstup prísne zakázaný! Monotónny zvuk vlaku naberá na intenzite. Rozbieha sa spolu s mojimi spomienkami. Znova prechádzam cestičkami, kde sme s Wolfgangom boli spolu. Znova sa usmievam nad jeho prosbou, aby som mu tykala. Znova si vysvetľujeme, čo ktoré slovo znamená. Znova spolu jeme, pozeráme telku a potom ho znova ukladám do postele a ráno budím. Vybavujem si jeho tvár, keď mi ďakuje za krásny deň a potom milé prekvapenie v tvári, keď sa prebúdza a ja mu vravím, že raňajky sú na stole. Postupom času nadobúdam pocit, že rodina nemusí zdieľať rovnakú, či podobnú DNA, či krvnú skupinu. Niektoré príbuzenstvo nám Boh do cesty skrátka pošle. V spomienkach sa mi vybavuje, ako mu tromi mastičkami večer čo večer natieram nohy. Jedna je na prsty, druhá na bordové ranky v mieste toku žíl, ktoré sa môžu otvor** a ďalšia na vysušené lýtka. Pomaly natieram. Potom ho prstom pošteklím na chodidle. Prekvapene sa smeje, akoby nečakal. Vystiera ku mne dlane. Vraví, že potrebuje trochu krému na moje vlasy. Vraj sa mi budú krásne lesknúť. Uvedomujem si, že sa asi usmievam a rýchlo zrovnávam ústa do pomlčky. Nadvíham roletku ľavého oka. Pozoruje ma a zjavne ho to baví. Náhlivo sa znova zatváram v svojom svete. Nechcem myslieť na to, že človek, ktorý sa natrvalo zapísal do môjho memoára šedej kôry, už medzi nami nie je. V duchu sa prehrabávam v svojich myšlienkach ako v prepchatom šatníku a snažím sa vydolovať niečo pekné. Napadne mi to o topiacom a slamke, no zrazu nájdem záchytný bod. „Niekoho som spoznal Cilka. Som istý, že sa ti bude páčiť.“ Otcova sms ma vtedy premkla nečakanou radosťou. Vybavujem si úsmev človeka, s ktorým som zdieľala svoj druhý domov. Znova tancujem pri tónoch štajerských odrhovačiek, ktorých slová po niekoľkých mesiacoch poznám a veselo si ich nôtim. Wolfgang sa pýta, čo sa stalo. Vravím, že otec si našiel priateľku. Doma sa dozvedám, že sa volá Mariana a má dcéru na vozíku. Stretli sa v knižnici. Podrobnosti z neho ťahám, ako úspory vložené do BMG. Pôsobí ustráchano a ja ho ubezpečujem, že vždy som chcela sestru. Tvrdí, že predbieham, no jeho neskorší výraz tvrdí, že ide o niečo výnimočné. Vlak zastavuje v ďalšej stanici. Radšej hrám mŕtveho pavúka, keď mi ruch z kupé dáva vedieť, že extravagantný párik vystupuje. Celé dva roky a dva mesiace som si to nedala do súvisu. Dnes nad tým nechápavo krútim hlavou. V to ráno bol mlčanlivejší ako kedykoľvek predtým. Znova mu natieram nohy a znova do tohto aktu vkladám každodennú vážnosť a pozornosť, so *ipkou tradičného, už rituálneho humoru. Rečové bariéry sú za nami. Upútava ma jeho nezvyčajná vážnosť a zadumanosť. Skôr ako mu natiahnem ponožky, niečo ma núti prisadnúť si k nemu na posteľ. Berie moju dlaň do svojich rúk ako v prvý deň. Z jeho perspektívy pozerám na chudé nohy v spranom pyžame. Môj zrak sklzne až ku čiernym chodidlám a zastaví sa na žltých vrúbkovaných nechtoch. Niekde vo vnútri sa mi ozve alarm, no v tej chvíli ešte nepoznám dôvod jeho spustenia. Započúvam sa do slov vráskavého muža, sediaceho vedľa mňa. Rozpráva o tom, aká je hrozná staroba. O tom, ako každé ráno zvažuje, či počúvnuť naliehavosť mechúra, a odrátava sekundy, po ktorých sa mu zastaví kolotoč v hlave. Utrápene rozpráva o deťoch, ktoré nechodia. Zabudli na človeka, ktorý im už nemá ako pomôcť. Voľnú ruku si pritláča na hruď. Skôr výrazom ako slovami vypovedá o bolesti, čo niekde vo vnútri cíti. „Vy, Zezil. Ty a Lujza ste to najlepšie, čo ma za posledných dvadsať rokov stretlo.“ Prekladám si v duchu jeho slová. Na zimomriavky, ktoré obsypali moje telo nezabudnem do konca života. Bože, ako to, že mi to došlo až vtedy? Vlak zatrmáca mojou telesnou schránkou a ja si utieram slzy, ktoré si neposlušne razia cestu dolu mojou tvárou. Na ruke cítim dotyk. Splašene otváram oči. Emil. Neodbytný pozorovateľ mi podáva vreckovku. Mám chuť zakričať: „Ťahaj do r**i a neruš moje kruhy!“ Môj vrodený zmysel pre slušnosť ma však prinúti zahryznúť si v poslednej chvíli do jazyka. „Prepáč, že ťa vyrušujem, ale nemôžem inak.“ Tvári sa, že za to fakt nemôže, a ja na svoju tvár vystrúham nepresvedčivý náznak úsmevu. Skôr ako odvrátim tvár, mi napadne, že niečo z rakúskej pretvárky sa nalepilo i na mňa. Uvedomujem si, že musím prepnúť. Musím sa tešiť s otcom naplánovaného stretnutia s Marianou a jej dcérou Henrietou. Naozaj sa teším. Skúšam pumpovať do duše radostný pocit, no v mysli znova odbieham ku Wolfgangovi. Nechápem, ako som mohla vo sne viac ako dva roky predtým prežiť kúsok jeho života. O tom, že sa nemýlim, nepochybujem ani na okamžik. Pozorujem krajinu mihajúcu sa za oknom. Detaily mojim očiam unikajú. Vlak zastavuje vo Viedni a Emil, mrazuvzdorný spolucestujúci, mi vraví, že mi pomôže s kufrom. Po pár hodinách sa mu neochotne prizriem. Nevyzerá zle. Má orieškové oči a sviežosť, či až nepochopiteľné nadšenie v tvári. Po prestupe na rýchlik do Bratislavy usadá znova oproti mne. Dáva mu na to právo môj kufor, ktorý vovliekol do vlaku a usadil na poličku. Vravím si: „Kiežby som nebola smutná. Určite by sa mi páčil.“ Rozpráva, že v Rakúsku pracuje štyri roky. V lete na kúpalisku a v zime robí v bufete rýchleho občerstvenia, vedľa zimného štadióna. Tesne predtým, ako privriem viečka, zbadám v jeho tvári niečo ako sklamanie. Niečo ma núti prežiť tie dva roky a tri mesiace znova. Znova sa vraciam na posteľ starého muža a znova prežívam šok z poznania, že som vo sne bola ním. Týždeň. Toľko nám bolo vymerané, kým ho neodviezla sanitka do nemocnice. Umrel tri dni nato, na zlyhanie srdca. Môj turnus skončil, no ostávam do pohrebu, s tým, že prvýkrát budem cestovať z Rakúska sama. Pred očami sa mi mihajú tváre pozostalých. Poznám len dve, aj to veľmi povrchne. Musia si o mne myslieť, že som blázon, keď vidia moje slzy. Určite si myslia, že žialim za prácou, za zárobkom. Tuhým stisnutím očí chcem zmierniť ich **panie. Musím s tým prestať. Musím si uvedomiť, že každý deň niečo končí a niečo začína. Rukávom si utieram viečka a zdvíham rolety. Môj spolucestujúci ma znova pozoruje. Cíti sa načapane. Usmievam sa. Chabo, ale predsa. Posmelený akou-takou odozvou spúšťa. „Prepáč, aj keď mi jasne dávaš najavo, že o spoločnosť nestojíš, podsúvam sa ti tu do pozornosti už niekoľko hodín, ale nemôžem inak.“ Zrazu si nervózne napráva golier košele, uvedomujúc si, že som sa ako-tak prebrala z bezvedomia. Znova sa usmievam. Slabo, ale presvedčivejšie. Nič zlé mi predsa neurobil a keby som bola vo zvyčajnej forme, musela by som uznať, že jeho húževnatosť je viac milá, ako dotieravá. „Vydržíš vypočuť jedno bláznovstvo? Daj mi len desať minút, a keď sa rozhodneš, že si narazila na mantinel svojej trpezlivosti, stačí pokojne zodvihnúť ruku a ja prestanem. Prisahám. Pokojne naďalej mlč.“ Nemala som to v úmysle, no napriek tomu ma ten podivný vytrvalec zaujal. Vyberám z batôžka žuvačku. Vkladám si jednu do úst a balíček mu posúvam. Smeje sa. Vraj to asi nie je kompliment jeho dychu. Hm... má zmysel pre humor. Vystieram sa a na chvíľu otváram okno. Mlčí. Spustí, až keď sa znova usádzam. „Pomyslíš si o mne, že som totálny idiot.“ Vravím mu, nech to nechá na mňa. Chvíľku sa ošíva a potom... takmer ustráchane vraví, že sa mi jednoducho musí strkať do pozornosti. S iróniou si pomyslím, že po Patrikovi sa mi nikto nikam nestrkal, tak prečo nie?! Potrebujem na chvíľu vypnúť senzor bolesti, a tak v duchu povoľujem prístup tomuto samozvancovi. Veta, ktorá nasleduje, je prekvapujúca. Vraj ma pozná. Zaostrím obe svoje, zažitým vytrápené, buľvy, no jeho tvár... i keď pripúšťam, že veľmi milá, mi v mysli nevyvoláva žiadnu spomienku. Zastavuje ma zdvihnutím dlane. Mám počkať na celý príbeh a potom môžem zavolať tých s kazajkou. Fakt je milý. Zaujímam pohodlnejšiu polohu. Obe ruky vystieram dlaňami nahor v geste: „Ideš!“ „Celú tú cestu som si prial, aby si tie krásne oči otvorila. Teraz ťa však poprosím o opak. Znova ich zatvor.“ Z nepochopiteľných dôvodov počúvnem a ponáram sa do svojho súkromného sveta za viečka, uvedomujúc si, že tento raz tam prenikne i jeho hlas. „Poznám ťa tri roky. Neuveríš, ale celé tie tri roky od nášho prvého stretnutia ťa hľadám.“ Prekvapene nadvihujem to zvedavejšie viečko, no jeho ruka je ako policajt, a tak ho znova poslušne privieram.

„Viem o tvojom smiechu. Privoňal som ku tvojim vlasom. Ochutnal som tvoje bozky a viem, aké je, keď sa ku mne pritúli tvoje telo.“ Zdesene vypúlim oči. Sakra, toto je nejaký úchyl či kieho čerta? Skôr ako stihnem niečo namietnuť, prerušuje ma. „Snívala si sa mi.“ Otváram oči dokorán. Pozorujem ho. Hľadí mi do tváre priamo, s odhodlaním prijať status pomätenca. Nemôžem mu povedať, na čo myslím. Pýtam sa, čo konkrétne sa mu snívalo. Zdá sa, že sa mu trochu uľavilo. Tvári sa uvoľnenejšie. Vraví, že dlhá cesta vlakom. Sedeli sme oproti sebe. On ma oslovil a ja... Či to už mal v pláne, alebo nie, vzbudzuje môj záujem. „Čo ja?“ Tvári sa rozpačito, keď vraví, že som ho poslala do r**i. Rozosmievam sa na celé kupé. Zvláštne. Zrazu sa cítim ľahko a vzduch je omnoho viac dýchateľný. Povzbudený mojím smiechom vraví, že sme neskôr šli na večeru a potom... Pohľadom mu dávam najavo, nech si neprihrieva polievočku. S úsmevom mi rozpráva podrobnosti. Vraví o mojom obľúbenom jedle, o hudbe a o tom, že žijem s otcom sama. Dlaňami sa márne pokúšam vymasírovať si do pokožky zimomriavky. Po chvíli mlčania sa pýta, či sa ešte stretneme a v tvári má obavu. Pozoruje, ako z tašky vyťahujem zápisník a chvíľu píšem. Prerušuje ma telefón. Pri pohľade na displej prepínam do nemčiny. Hlas na druhej strane mi oznamuje, že mám prácu s nástupom, žiaľ, až o mesiac. Ide o korpulentnú dámu, ktorá má sedemdesiat. Našťastie žiadna vážna diagnóza, len potrebuje spoločnosť. Je to veľmi direktívny typ, tak mám jesť veľa orechov. Tie sú vraj skvelé na nervy. Skladám. Ešte raz pozriem na vytrhnutý papier v mojich prstoch, na ktorom je moje telefónne číslo, a potom mu ho podávam. Tvár mu zasvieti ako lampión. Na malú chvíľku ešte privriem oči. V duchu pohladím fľakmi posiatu Wolfgangovu ruku. Lúčim sa s ním, i keď viem, že navždy ostane v mojom srdci. Potom sa vraciam ku živým, s vedomím, že medzi nebom a zemou asi naozaj niečo je.

Odpovedať na tento príspevok

Táto stránka využíva cookies a iné technológie sledovania na rozlíšenie jednotlivých počítačov, na individuálne nastavenie služieb, analytické a štatistické účely aj na prispôsobenie zobrazenia obsahu a reklamy. Táto stránka môže obsahovať aj cookies tretích strán. Ak budete pokračovať v používaní stránky, predpokladáme, že Vám vyhovuje aktuálne nastavenie, ktoré však môžete kedykoľvek zmeniť. Viac info tu: Ochrana súkromia